Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Príliš veľa informácií

Aktuálne mám fázu pozerania Chicago Med. Lebo jeho diely v týchto týždňoch chodia v telke. Celkovo sa u nás doma vždy pozerali medicínske drámy. Myslím si, že ma to trochu poznačilo, ale o tom som už tuším písala. Aj teraz ma to poznačuje, ale skôr takým spôsobom, že sa bojím, že mám nejaký stav, kvôli ktorému budem musieť ísť na urgent. A, pravdupovediac, ja vlastne ani neviem, na ktorý urgent v Bratislave vôbec mám ísť. A či ich vôbec máme viac alebo iba jeden. When in doubt, je nejaké číslo, kde vám povedia, kam patríte. Ale ani to číslo neviem. Hej, tuším som dosť nepripravená na to, aby som mala problém, ktorý nevyžaduje výjazd ambulancie, ale vyžaduje relatívne rýchle ošetrenie. Takže keď už, nech je to vážne. Ale dostávam sa veľmi ďaleko od toho, o čom som vám pôvodne chcela napísať. Tehotenstvo. Rieši sa v Chicago Med aj iných seriáloch z nemocničného prostredia. Neplodnosť, umelé oplodnenie aj nechcené tehotenstvo. A ja vždy, keď počúvam tie vymyslené príbehy nechceného oteh
Posledné príspevky

Oľutuješ deň, kedy si ma stretol

Prečo mi hovoríš, že sa všetci boja dňa, kedy odídem? Prečo na mňa hádžeš takú zodpovednosť? Je viem, nemyslíš to úplne vážne, srandičky a podpichovania, ale nebolo ich už za ostatné obdobie dosť? Nemôžme sa presunúť k tomu, aby ste si ma znova prestali všímať? Pochopte, že nechcete MŇA. Chcete niekoho na moje miesto. A to je sakra veľký rozdiel. Rozdiel, v ktorom spočíva moja sloboda. Neberte mi ju. Neverím vám, lebo všetci, každý jeden z nás je v práci nahraditeľný. A ja nie som výnimkou. Alebo môžem byť výnimkou tým, že som nahraditeľná, lebo možno ostatní naozaj nie sú. Nechcem si klásť podmienky, aj tak mi už uhýbate dosť. Nechávate ma prejavovať sa vo všetkých mojich fázach. Trpíte moju prítomnosť výmenou za prácu, ktorú spravím. Aj keď jej je málo. Niekto iný by spravil viac. A vy to viete. Neviem, prečo ma chcete, prečo vám stačím a prečo mi pripomínate, že si myslíte, že ma potrebujete, keď ja viem, že to tak nie je. Nemôže to tak byť. Nemôžem tu byť uväznená. Nemôžem byť uk

Nechuť

Už pls, nech tento projekt skončí, nech je dokopaný do zdárneho konca, otrhaný, ale predsa, nech už nám dá pokoj a môžeme sa pohnúť ďalej. Mám nechuť a úzkosť a dnes ráno som chcela utiecť. Stála som pred vchodom do práce a obzerala sa. Videla som v diaľke autobus, ale nejaká štipka povinnosti vo mne ešte musela zostať, lebo som sa naň nerozbehla. Namiesto toho som vošla dnu a potýkala som sa znovu s tým istým. Už mi z toho šibe, chcem niečo iné, aj keď vlastne neviem čo. Odpočítavam dni do dovolenky, na ktorej si aj tak neoddýchnem, a reálne rozmýšľam, že si zoberiem ešte o deň voľna naviac. Ale keď sa pozriem na to, koľko dní dovolenky mi ešte zostáva, zdá sa mi, že nemôžem. Napriek tomu, že som si tento rok ešte nevzala ani jeden (zato 15 dní PNky áno), mám pocit, že ich mám málo. Naozaj mi majú stačiť 4 týždne voľna za rok? To sa stratí v tých ostatných štyridsiatich ôsmych. (A to som si ešte 5 dní preniesla.) Nechápem, ako to niektorí zvládajú, nechápem, že je takýto úzus, robiť

Prianie

Možno unpopular opinion a možno mi iba uniká nejaká hlbšia myšlienka, ale ja fakt nemám rada, keď mi niekto praje všetko najlepšie k MDŽ. Lebo ako som sa zaslúžila o to, že som (podľa štandardov tejto spoločnosti) žena? Prečo by som zrovna v tento deň mala dostať kvety, čokoládu alebo nejaké prianie? Narodeniny sú aspoň iba moje. Dobre, viem, že nie naozaj iba moje, ale svoj deň narodenia neoslavujem spolu s okolo 49 percentami populácie tejto planéty. Uznávam, že ani o svoje narodenie som sa nejak príliš nezaslúžila, aj keď, kdesi som raz čítala, že to dieťa sa rozhoduje, kedy sa narodí, nie matka, ak ide o prirodzený pôrod. (Nie vedome, ale proste nejakými hormónami, či také čosi.) No myslím, že aj keby to nebola pravda, moje narodeniny sú aspoň o kúsok výnimočnejšie ako to, že som považovaná za ženu. Celkovo sa mi to zdá ako komerčný sviatok, plytvajúci zdrojmi, donucujúci k výnimočnosti, na ktorú keď niekto zabudne alebo na ňu práve nemá náladu, tak je za to zdrbávaný. Chcem rovn

Pochvala

Aj druhý víkendový deň ubehol podľa plánu, ktorý som si vytvorila ešte predtým, ako som si zranila prst na nohe. Ale o inom som chcela. Nechápem, ako ma niekto môže chcieť chváliť, fakt nie. Alebo mi ďakovať. Čo som spravila, že máš pocit, že si niečo z týchto vecí zaslúžim? Cítim sa ako posledná špina, nepatrím na ten míting, som vraj hlavný tester, ale nedostaneš zo mňa ani slovo. Beriem so sebou skúsenejšieho (čo budem robiť bez neho?) a on sa tvári, že ochotne ide, ale som príťaž, zmätkár, panikár a necítim sa tu dobre. Vlastne ani nemám pocit, že tu som, vznášam sa niekde inde, pomimo, ale snažím sa tváriť, že počúvam. Radšej plním pokyny, ako zhŕňam a odhadujem, kedy to stihneme dotestovať. Vôbec to nebolo fajn, celú prácu spravil niekto iný, ja nerobím veci o nič lepšie ako ostatní, tak nech oni radšej dostanú pochvalu, ale ja nie. Ja fakt nie. Necítim žiadne zadosťučinenie, nechcem kritiku, ale pochvalu takisto nezvládam. Iba ma nechajte žiť, one on one, žiadne mítingy, ale j