Myslím, že už viem, aké je stratiť radosť z vecí, ktoré mal človek rád. Viete, taká tá otázka na dotazníku k diagnostikovaniu depresie. Mám pocit, že nič nemá zmysel. Nechce sa mi niekoho počúvať, dozvedať sa niečo nové, ísť s niekým von, vybrať sa na výlet, čítať, písať, rozprávať sa, ísť kamkoľvek sama. Jediné, čo zvládam, je jesť a pozerať Dr. Housea. Všetko ostatné sa zdá ako priveľká námaha. Aj toto. Nea
Prihára, ale nenechajme sa vyviesť z miery. Rozmýšľam, ako veľmi vôbec stojím o svoju prácu. Pozerám časti Dr. Housea, v ktorých sa rozhoduje, koho vyhodí, lebo mu to niekto prikázal. A jeho podriadení sa hádajú a boja sa a niečo mi to tak trochu pripomína. Nechce sa mi báť sa. Ale nedokážem si pomôcť. Síce svoju prácu možno nemilujem, ale určite uznávam, že mi dovoľuje mať istý životný štandard. Ktorého by som sa nie až tak rada vzdala. Otázne je, čo všetko som schopná urobiť pre to, aby som si ho udržala. Či možno, čo som ochotná podstúpiť. Som schopná prispôsobiť sa? Som ochotná byť otvorená zmenám? Som v pohode s tým, že ja môžem byť tá, ktorá bude chtiac-nechtiac musieť odísť? Mala by som odvahu na to, aby som odišla zo solidarity s niekým iným? (Mám silu na predvádzanie sa? Mám energiu na to, aby som podala väčší a lepší výkon? Som schopná niekoho zradiť, aby som si pomohla? Chcem vôbec byť súčasťou nejakej hry, z ktorej tak či tak nevyviaznem spokojná? Nebolo by lepšie zabaliť t