Väčšinou majú ľudia znížené sebavedomie a cítia, že nič nedokážu preto, že im to v detstve niekto stále dookola opakoval. Nie si dosť dobrý, toto nedokážeš, je to nad tvoje sily, čo to robíš, radšej to nechaj na iných. Ja si nemyslím, že mi niekto niekedy povedal niečo v tomto duchu. Mám pocit, že som bola vždy povzbudzovaná, ona je také šikovné dieťa, samé jednotky, len tak ďalej, máš na viac. A istým spôsobom ma dojebalo aj to. Samozrejme, rodičia a okolie vždy dieťa nejako dojebú, lebo to inak nejde. Nedá sa vždy hovoriť tie správne veci, lebo rodičia sú ľudia, učitelia sú ľudia, a všetci sú občas unavení a hlavne si nesú vzorce správania zo svojho detstva. Môžeš svoje dieťa dojebať úplne inak, ako dojebali teba, ale vždy nejako. Nemám pocit, že by som odvádzala dobrú prácu v čomkoľvek, čo robím, aj keď mi ľudia zvyčajne hovoria pravý opak. Ale ja sa vždy pripravujem na to, že sa im to nebude páčiť, lebo keď sa im to naozaj nepáči, myslím si, že mi to bude menej nepríjemné. Akurát
Nemôžem si pomôcť, keď sneží v Bratislave, mám z toho úzkosť. Som zabarikádovaná doma, lebo neznášam, keď mi je zima a keď mám mokré oblečenie. Každú zimu dúfam, že nenasneží a každú zimu to nakoniec príde. A zastihne ma to absolútne nepripravenú. Nemám dobrú obuv, ani kabát, ani termoprádlo. Všetko som si chcela kúpiť, ale vždy sa presvedčím, že načo za tie veci dám 200€, keď ich potom s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužijem? Alebo kým ich použijem, tak sa do nich už nebudem zmestiť? A tak mi nezostáva nič iné ako neznášať sneh za oknami. Síce by nebolo až také zložité zobrať si home office, ale nechce sa mi vyrábať zbytočné problémy. Lebo ten projekt, viete, mítingy k nemu, na ktorých mám vraj byť. Reálne sa mi chce plakať, keď myslím na to, že sa budem musieť brodiť snehom do práce. Mám pocit, že sa nedokážem poriadne nadýchnuť. Niečo neviditeľné mi sedí na hrudi a dusí ma. Welcome to your own personal hell. Ten stres si vyrábam sama, veď nemôže byť predsa také zložité proste pre