Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Skorozrazenia

Zase som sa raz utvrdila v tom, že si mám dávať pozor na to, čo si želám, respektíve akú energiu vysielam do vesmíru. Lebo on počúva. A možno to ani nie je vesmír, len moje podvedomie, do ktorého keď si denno-denne hovorím, ako rada by som nič necítila a nič neriešila, prestane dávať pozor na to, či moje telo náhodou nevbehne pod nejaké kolesá. Za posledný týždeň ma prisámfakt štyrikrát skoro niečo zrazilo. Prvýkrát to bola motorka, ktorú som nepočula, ako sa rúti spoza zákruty, keď som prechádzala cez cestu, druhýkrát elektrická kolobežka, ktorá ma tesne obchádzala na úzkom chodníku, tretíkrát bicykel ktorý išiel po ceste na červenú, keď som ja ako chodec mala zelenú, a štvrtýkrát auto, ktoré si povedalo, že prefrčí asi osemdesiatkou na červenú, keď mne práve naskočila zelená. A nejak som teda mala každýkrát pocit, že jednak nie som dostatočne prítomná, aby som si plne uvedomila, čo sa práve stalo a druhak si prestávam byť istá, že ubrzdím či zrýchlim svoje kroky dostatočne na to, aby
Posledné príspevky

Bezsenné prázdno

myslím si, že by mi chýbal vietor vo vlasoch a chuť obľúbeného jedla (hocijakého jedla) a objatia tých správnych ľudí a rozhovory o ničom a vlastne úplne o všetkom vôňa kávy novej knihy mužského parfumu šteklenie vlniek na nohách aj potôčiky sĺz na tvári avšak na druhej strane ako mi môže chýbať niečo o čom neviem že sa niekde práve odohráva? bez vedomia nemám poňatia že sa svet ďalej hýbe bezo mňa a presne to vedomie je niečo čoho by som sa občas rada vzdala na viac ako pár hodín každú noc prosím si bezsenné prázdno plynutie času bez toho, aby som o tom vedela bez toho, aby som ho cítila bez toho, aby som musela zamestnávať svoju pozornosť vecami a činnosťami navrhnutými tak, aby zahnali nudu ten zvláštny pocit chvenia kedy neobsedím na jednom mieste aj keď by som možno chcela nedokážem si užiť ničnerobenie so zapnutou mysľou a pretekajúcimi sa myšlienkami v nej

Smädná

Mám pocit, že keď som doma, iba pijem a chodím na záchod. A spím a jem a pozerám telku a občas si niečo čítam, ale ten smäd a chodenie na záchod to všetko ostatné kazia. Asi s tým bude súvisieť počasie vonku, ale veď vonku ani príliš nie som. Asi s tým bude súvisieť nuda, lebo sa nedá byť vonku a doma neviem, do čoho pichnúť. Ani práce nie je dosť na to, aby ma "zabavila". Aani vymýšľať si stále nejaký program ma nebaví a spať neviem, lebo mi treba každých 10 minút ísť na záchod, a potom keď zaspím cez deň, tak sa zobudím uvarená a smädná s miernou bolesťou hlavy. Nedá sa tu existovať, nechce sa mi existovať, keď sa dá byť iba vnútri s tým, že von môžem ísť, ale príliš nechcem, lebo sa tam nedá vydržať. Vymýšľam si výlety, a potom keď príde ten deň, chcem byť iba doma. Keď sa presúvam, poriadne nepijem, aby som nemusela stále hľadať záchod a keď sa dopravím, kam som mala namierené, tak ma príšerne bolí hlava. A z jedného večera výletu mám vlastne úplné nič. Vážne by som chcel

Dospievať

Keď som včera kolegovi hovorila, že mám dnes narodeniny, poznamenal niečo v zmysle "Janka nám dospieva". A prvý význam, ktorý som v tejto vete počula, nebol od slovesa dospieť, ale od slovesa spievať. Rozhodla som sa preto zamyslieť, koľko významov vôbec môže mať slovo dospieva v presne tomto tvare a prišla som na tri. Prvý, ktorý bol zrejme mojím kolegom myslený, je od podstatného mena dospievanie, teda stávanie sa dospelým, dozrievanie. Zdospelovanie sa (také slovo neexistuje, ja viem). Janka sa nám stáva dospelou, prípadne dospelejšou. Čo môže znamenať v podstate tiež všeličo, podľa toho, ako konkrétny človek vníma dospelosť. Napríklad je emocionálne vyrovnanejší, viac sa naňho dá spoľahnúť, dokáže ísť niečo vybaviť. Alebo je to iba inak povedané, že starnem. Druhý, ktorý si môj mozog interpretoval ako prvý, je od slovesa dospievať, teda prestať spievať. Ktoré v prenesenom význame môže znamenať napríklad aj zomrieť, v "lepšom" prípade prestať s niečím, čo má člov

Fajn

Veci ma nebavia tak, ako ma bavili kedysi, ale tuším si začínam zvykať. Toto "nič ma nebaví, na ničom mi nezáleží (až tak, ako kedysi)" má svoje benefity. Jedným z nich je pocit pokoja. Nie je konštantný, ale je oveľa častejší, ako by som si kedy myslela, že bude. Pokoj prameniaci z toho, že príliš nemyslím na budúcnosť ani na minulosť, ani na nič, čo by som mala robiť. Na práci mi začalo záležať menej, pocit povinnosti je o pár úrovní menej citeľný, ubíjajúce cestovanie je o niečo viac znesiteľné a občas som iba vďačná za to, čo mám, pokojná vo svojej vlastnej posteli a užívam si to, kým sa dá. Mám sa fajn a keď sa nezamýšľam nad tým, čo som stratila, nerozmýšľam nad tým, ako zle (alebo dobre) sa majú druhí ľudia, som skoro až spokojná. Nevyriešim problémy celého sveta, nejdem sa snažiť niečo naprávať či pomáhať, kde sa dá. Nebudem robiť život lepším pre druhých, iba si budem užívať ten svoj. Je to sebecké, ale neznamená to, že by som teraz išla vedome niekomu ubližovať. Len