Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Otravná

Nikdy neviem, čo robiť, keď ľudia neodpovedajú, ani nijak inak nereagujú na moje správy. Či sa o pár dní či týždňov pokúsiť znova, s novou otázkou alebo prestať byť otravná. V princípe chápem, že sú obdobia, kedy sa človeku nechce odpovedať, nevie, čo odpovedať, necíti sa na to odpovedať, alebo na to reálne nemá čas. Nie že by som niečo také niekedy zažila. (Pravdepodobne áno, ale aktuálne sa mi taká situácia nevybavuje.) Lebo väčšinou začínam konverzáciu ja. A keď napíšem, tak to zvykne znamenať, že chcem mať tú konverzáciu. Síce občas začnem priveľa konverzácií naraz, lebo očakávam, že budem na odpovede zase čakať pár dní, a stane sa, že náhodou majú všetci naraz chuť odpovedať mi. Ale to sa fakt stáva iba málokedy. Zvyčajne čakám a čakám a občas sa ani nedočkám. A potom neviem, či je chyba vo mne, či sa mám snažiť menej, viac, vôbec alebo možno inak? Medziľudské vzťahy sú sakra zložité, ľudia sú zložití a niekedy ani nepovedia, že sa niečo deje. Potom mi je ľúto, že im píšem, keď
Posledné príspevky

Rozhodnutia

Vo štvrtok som dostala správu, že by pre mňa bolo miesto na kurze kreslenia, na ktorý som sa v lete počas nejakého záchvatu (?) prihlásila. Po prvotnom freakoute, ktorý bol znásobený kávou, som si povedala, že ok. Ale voľný termín bol iba večer, v čase, kedy už zvyknem byť v posteli. Keby to bolo začiatkom leta, kedy by nebola tma už o štvrtej, tak by som možno do toho išla. Takto som povedala, že mi termín nevyhovuje a dúfam, že keď bude ten kurz znova začínať a budú mať miesto v inom čase, tak sa ma spýtajú. Aj keď vlastne neviem, či tam naozaj chcem chodiť. Bolo to také impulzívne rozhodnutie, prihlásiť sa tam. Chcela som mať čo robiť. Niečo iné ako chodiť po nákupných centrách alebo sedieť pred telkou. Trochu byť medzi ľuďmi, síce zahĺbenými do kreslenia, ale aj to sa ráta, nie? Proste skúsiť niečo nové. Už som si skoro na tú myšlienku zvykla, aj keď možno som sa ukľudnila preto, že som si bola skoro úplne istá, že termín, ktorý sa uvoľnil, nebude ten, na ktorý som ochotná chodiť.

Sny

Snívalo sa mi, že som vypadla z okna. V tom sne som padala dlhšie, ako som očakávala a namiesto toho, aby som vrieskala, som iba bola ticho a tesne pred pádom som zvískla od radosti. Akoby som bola na kolotoči. Pocítila som niečo ako dopad, samozrejme betónový chodník bol iba v mojej hlave, ale neprekvapilo by ma, keby som sa počas toho sna švacla do vankúša. Lebo pri tom dopade v sne som mala presne taký pocit, akoby som namiesto niečoho tvrdého pristála na vankúšoch. V tom sne som sa tešila na to, že dopadnem, ale zrejme som si uvedomovala, že to nie je naozaj. Tak ako keď som v sne pod vodou, dokážem si povedať, že môžem dýchať. Lebo to nie je naozaj. Ani tento pád nebol naozaj, v tom sne som sa prebudila a rekapitulovala si, čo sa stalo. Boli tam aj iné veci, ktoré si už príliš nepamätám, ale predstava o mäkkom dopade na chodník vo mne zotrvala. V snoch môžem prežiť veci, ktoré by ma naživo zabili. Občas mám svoje sny celkom rada. Džejn.

Reaction

well, just so you know I refuse to live with myself for another fifty years not to mention seven hundred not that I exactly buy that we as species could ever hope to expect to have that much time on our hands but just as an fyi, I don't plan on using all the time I could have I'm fine with dying in the ripe age of 27 even if things could get better (especially if they could get better) better is relative as much as beauty being in the eye of the admirer living gives me anxiety that I can't take little bits and pieces that frustrate and scare me and I just don't think it's worth it to stick around for that I've seen enough I've experienced enough I've had enough give me a reason to stay alive I'm serious, I don't see it (I never did) everything is temporary but that means I am too and I'd rather die being able to remember what I remember now without new memories clouding the old ones and maybe I'm just full

Podpora

Oscilujem medzi chuťou porezať sa a vydržať neublížiť si. (OMG, rozhodni sa už konečne, čo chceš a prestaň o tom toľko rozmýšľať a písať.) Ale reálne, zaujímalo by ma, čo si iní ľudia myslia o tejto mojej divnej dileme. (Aj tak to tu nikto nečíta.) Mala by som byť izolovaná? To mi tuším raz niekto povedal. Som nebezpečná? A nie sme potenciálne všetci? Stačí, aby nás niečo veľmi rozrušilo a som si dosť istá, že by mohol v chvíľkovej nerozvážnosti skočiť pod idúce auto hocikto. (Bolí ma vidieť ťa takto. Som znepokojená.) To je odbočka niekam inam, k niekomu inému. Už mi aj tak nikto nič o sebe a svojich bôľoch neprezradí. Zdám sa byť slabá. Ale keby som riešila tvoje existujúce, možno by som prestala riešiť svoje neexistujúce. Ale hej, aj keď riešim tvoje existujúce, aj tak vlastne vytváram svoje neexistujúce. Je to zložité. Ovplyvňujeme sa navzájom. Všetci. Možno by tá izolácia pomohla? Ale to by som tam potom musela zrejme zostať navždy. Je viac pravdepodobné, že sa zosypem zo svojej