"Milujem", ako si už druhý rok hovorím, že nechcem toľko chodiť na vianočné trhy. A vôbec to nedokážem dodržať. Neviem, kam inam chodiť. Ešte neboli ani oficiálne zahájené a už som tam bola. Ešte ani neboli dostavané a už som tam bola. Asi by som si skôr mal dať predsavzatie nechodiť toľko do mesta. Ale kam inam potom? Nie do nákupného centra, nie do centra mesta. Kam inam sa ešte dá v zime ísť? Chcem byť doma, ale zároveň sa nudím. Chcem sa vybrať na výlet, ale nechce sa mi ho plánovať. Chcem ísť zrelaxovať do aquaparku / wellnessu, ale nemám sa tam ako odviesť. Chcem niečo s niekým robiť, ale nie je s kým. Prečo to nie je jednoduché? Prečo nemám ľudí, ktorým by som mohla napísať poď von? Prečo majú všetci niekoho iného, kto je ich prvá voľba na trávenie času, a nikto nemá mňa? Nebaví ma byť stále sama. Nebaví ma vymýšľať si plány, byť neustále tvorcom náplne svojho času. Chcem, aby to niekto na chvíľu prebral za mňa. Povedz mi, že ideme do divadla, do kina, do galérie, do
Predstav si taký ten výraz tváre, kde si bradu elegantne podopieram prstami na ruke, oči pozerajúce dohora. (Netušíš o čom hovorím? Nevadí.) Dnes som na IT statuse na jednu otázku typu "aký je s tým problém" odpovedala "iba môj psychický blok". Facepalm všetkých facepalmov. Narýchlo som si nedokázala vymyslieť nič inteligentnejšie. Vraj nemusím byť taká úprimná. Ale úprimnosť je moja zbraň. A ak si myslíš, že srandujem, asi dobre pre mňa. (A možno ani nie.) Cítim sa ako decko medzi dospelákmi. Oni sa tvária, že vedia, čo robia, ja som veľmi ochotná rýchlo priznať, že netuším. Nech to preberie niekto iný. Nikto iný však nemá čas. A načo nám je taká, ktorá netuší a ešte to aj prizná? Je to dvojsečná zbraň. Prosím, pomôžte mi, ale potom si predsa dokážete nájsť niekoho menej náročného na údržbu. Problematická. A následný úzkostný záchvat. Prečo mi to vtedy povedal? Prečo mi vadí, že niekto potvrdzuje to zlé, čo si o sebe myslím? Nedostatočná. Kto ti kedy povedal tot