Nikdy neviem, čo robiť, keď ľudia neodpovedajú, ani nijak inak nereagujú na moje správy. Či sa o pár dní či týždňov pokúsiť znova, s novou otázkou alebo prestať byť otravná. V princípe chápem, že sú obdobia, kedy sa človeku nechce odpovedať, nevie, čo odpovedať, necíti sa na to odpovedať, alebo na to reálne nemá čas. Nie že by som niečo také niekedy zažila. (Pravdepodobne áno, ale aktuálne sa mi taká situácia nevybavuje.) Lebo väčšinou začínam konverzáciu ja. A keď napíšem, tak to zvykne znamenať, že chcem mať tú konverzáciu. Síce občas začnem priveľa konverzácií naraz, lebo očakávam, že budem na odpovede zase čakať pár dní, a stane sa, že náhodou majú všetci naraz chuť odpovedať mi. Ale to sa fakt stáva iba málokedy. Zvyčajne čakám a čakám a občas sa ani nedočkám. A potom neviem, či je chyba vo mne, či sa mám snažiť menej, viac, vôbec alebo možno inak? Medziľudské vzťahy sú sakra zložité, ľudia sú zložití a niekedy ani nepovedia, že sa niečo deje. Potom mi je ľúto, že im píšem, keď
Vo štvrtok som dostala správu, že by pre mňa bolo miesto na kurze kreslenia, na ktorý som sa v lete počas nejakého záchvatu (?) prihlásila. Po prvotnom freakoute, ktorý bol znásobený kávou, som si povedala, že ok. Ale voľný termín bol iba večer, v čase, kedy už zvyknem byť v posteli. Keby to bolo začiatkom leta, kedy by nebola tma už o štvrtej, tak by som možno do toho išla. Takto som povedala, že mi termín nevyhovuje a dúfam, že keď bude ten kurz znova začínať a budú mať miesto v inom čase, tak sa ma spýtajú. Aj keď vlastne neviem, či tam naozaj chcem chodiť. Bolo to také impulzívne rozhodnutie, prihlásiť sa tam. Chcela som mať čo robiť. Niečo iné ako chodiť po nákupných centrách alebo sedieť pred telkou. Trochu byť medzi ľuďmi, síce zahĺbenými do kreslenia, ale aj to sa ráta, nie? Proste skúsiť niečo nové. Už som si skoro na tú myšlienku zvykla, aj keď možno som sa ukľudnila preto, že som si bola skoro úplne istá, že termín, ktorý sa uvoľnil, nebude ten, na ktorý som ochotná chodiť.