Príspevky

Preťažená

Prisahám, že nerozumiem, ako môžu existovať rodičia. Ako niekto môže byť v pohode s tým, že sa o niekoho musí starať. Že varí. Perie. Vynáša smeti. Umýva riad alebo len nakladá a vykladá umývačku. Vešia prádlo. Zvešiava prádlo. Chodí nakupovať potraviny. Neviem, ako sa to dá zvládať, keď ti ešte k tomu do toho reptá nejaký malý človek a dožaduje sa tvojej pozornosti. Ja by som to jednoznačne nezvládla. Nezvládam ani len svoju aktuálnu situáciu, a tá je teda nadmieru prívetivá. Iba mám zrazu všetky povinnosti, ktoré sme zvykli mať rozdelené. Naplnila som už tretiu plnú práčku za uplynulý týždeň a omg, ja už nechcem. Raz za čas, okej, ale toto je peklo. Všetko sa stále špiní, stále niečo treba. Je to obmedzujúce a nepríjemné a dobrovoľne by som do toho nikdy nešla. A to som na tom fakt ešte veľmi dobre. A viem to. Ale ako je možné, že pre život jedného človeka je potrebné toho spraviť toľko? Ako je možné, že toho toľko potrebuje a že je to pre mňa taká hrozná záťaž a nadbytočná práca? Ne

Človek

Iba mi povedz, čo ťa robí šťastným. Chcem vidieť iskru radosti v tvojich očiach. Chcem vnímať, že oproti mne sedí reálny človek a nie môj nadriadený, ktorý sa ma snaží prevedčiť o svojej pravde. Nevnímam ťa ako ľudskú bytosť. Neviem o tebe vlastne nič osobné. Dostali sa ku mne iba útržky informácií, o ktorých ani neviem, či sú vôbec pravdivé. Nepočula som ťa rozprávať o tvojej minulosti. Aj to, odkiaľ pochádzaš, viem iba z druhej ruky. Nechodíš len tak na kus reči. Nezvalíš sa u nás v kancelárii do tuli vaku a nepovieš nám, čo máš nové. Nepovieš nám, čo ťa trápi, čo ti zamestnáva myseľ. S tebou je to iba o práci a zvyčajne medzi štyrmi očami. Nepáči sa mi to. Nie si pre mňa človek. A potom je veľmi jednoduché robiť ti napriek. Je veľmi fascinujúce skúšať odhaliť tvoju ľudskosť. Je zaujímavé brnkať ti na nervy a čakať, kým prejavíš nejakú emóciu, ktorá by podľa teba nemala patriť na pracovisko a nemali by ju vidieť tvoji podriadení. Myslím si, že v momente, keď poviem niečo, na čo som z

Nevoľnosť

Bola som u kožnej. Dostala som antibiotiká. Mám príšerné kŕče v bruchu a je mi na grcanie. Ešteže je piatok. No neviem, či budem môcť víkend stráviť v posteli. Lebo treba obskakovať mamu. Nie že by bola nejak extra náročná, ale s mojím boľavým palcom na nohe sa mi nebehá hore-dolu po byte zrovna dobre. A teraz mi je ešte k tomu aj nevoľno. Možno z nás budú dve maródky, ja by som aj bola za, ale nie úplne sa mi pozdáva predstava nechať svoj tím v štichu. Ak sa mi stav nezlepší, asi budem musieť, ale je jasné, aký signál tým dávam svojim nadriadeným. A samozrejme, nielen im. Keď ide do tuhého, ja odchádzam. Nedokážem vydržať ten tlak. Je to obranný mechanizmus. Keď niečo naozaj veľmi nechcem, moje telo dokáže zabezpečiť, aby som nebola fyzicky schopná spraviť to. Dokáže ma ochrániť. Aktivuje pud sebazáchovy. Pekné od neho. Asi potrebujem iba trpezlivosť a následne uvidím, čo a ako sa vyvinie. Dovtedy by som už konečne na chvíľu mohla vypnúť. Nea

Nasratá

Povedzte mi, ako ma môže tak STRAŠNE naštvať niečo, čo sa ma vlastne už ani netýka? Prečo vôbec mám potrebu vyjadrovať sa k tomu? Asi som ako všetci tí ľudia na internete, čo píšu nenávistné komentáre kade-tade bez toho, aby vedeli kde a k čomu sa to vlastne vyjadrujú. Iba píšu, aby šírili nenávisť. Ja to robím v práci. Som tak strašne nespokojná, že chcem, vyžadujem , aby to všetci vedeli. A keď sa so mnou nikto nepoháda naživo, keď ho pošlem do piče, tak to budem skúšať, až kým sa niekto nenájde. Ale asi im nestojím za zvýšený tlak. Aj keď, dnes sa už tak trochu niekto začal hádať naspäť. Zvýšil hlas, až zarezonovala celá miestnosť. Rozbúchalo sa mi srdce tak, že kebyže stojím, asi sa sklátim k zemi. Škrtám tri dni zo včerajšieho článku a mením na jeden deň. Moja tohtomesačná červená pomsta prišla dnes. Možno preto ma všetko štve ešte o niečo viac. Od doobedia to postupne graduje a nenávidím všade, kade chodím. Celá tá budova, kde pracujem, ma serie. Akonáhle som z nej odišla a dokáz

Hlava

Ja viem, že ma každý mesiac tak tri dni pred začiatkom menštruácie strašne bolí hlava. Ale naozaj musí? Aj tak sa už zopár dní dopujem liekmi proti bolesti, lebo ma bolí celé telo aj duša a s ibuprofénom alebo paracetamolom sa mi zaspáva lepšie. To, plus štuple do uší. Viem, že si odjebávam pečeň a raz to prudko oľutujem. Ale teraz nežijem vtedy. Moje terajšie ja potrebuje prežiť aktuálne dianie a robí to dostupnými spôsobmi. Veci sa ešte o kúsok zhoršili. Mama si na (pôvodne) zdravú nohu dnes vysypala obsah dverovej poličky v chladničke, keď sa o ňu oprela. Kečup, barbecue, fľaša s borovičkou, biele víno, karamel v plastovej fľaši. Takže už má modrinu aj na druhej nohe. Ak toto zhoršovanie tak do dvoch dní neskončí, som náchylná minimálne na hysterický plač. Môj problematický prst na nohe na tom tiež nie je zrovna dobre. V piatok idem znova ku kožnej, tak som zvedavá, čo mi na to povie. V princípe ma ten prst nejak extra nebolí, ale vlastne sa mi dosť zle chodí. Cítim, že na celé to c

Úplne na piču

Mama má zlomenú kosť v chodidle. Má barle a ortézu a injekcie na zriedenie krvi. A ja mám chuť zabiť sa. Neviem, prečo táto situácia vo mne vyvoláva také prudké samovražedné sklony. Netuším, prečo predstava, že by som sa o ňu mala v nejakom rozsahu starať, ma tak deptá. Mám strach, lebo embóliu môže dostať aj s liekmi na riedenie krvi. Mám pocit bezmocnosti, lebo nedokážem urýchliť jej uzdravenie. Môžem iba čakať. A prípadne jej robiť spoločnosť. Čo ma možno desí najviac. Nie som zvyknutá na jej emócie. Nie som zvyknutá na to, že je nešťastná. Neviem, čo s tým mám robiť. Cítim sa úplne uväznená a maximálne vinná za to, že jediné, čo chcem, je utiecť. Utiecť od celej tejto situácie. Necítiť ju. Nebyť tu. Nielen emočne. Aj fyzicky. Nenávidím sa za to, a preto to sem píšem. Lebo keby som nepísala, totálne by ma to prevalcovalo. Nea

Nedeľa

Reálne, ako ťažké je osprchovať sa? Ak je to jednoduché, prečo sa mi do toho tak hrozne nechce? Som nechutne nešťastná. Mám lepivý pocit neurčitej nespokojnosti. Všetko sa mi zdá nudné. Jediné dve veci, ktoré mi prinášajú aspoň chvíľkový pocit náznaku zaujímavosti, je jedenie a nakupovanie. Nemám čo iné robiť. Nechcem nič iné robiť. Nechce sa mi ani zamýšľať sa nad aktivitami, ktoré by pre mňa mohli byť prospešné. Ani spať sa mi nechce. Ale keď ležím v posteli, zaspím. Nevládzem sedieť pri stole. Nedokážem sa sústrediť na robenie čohokoľvek na viac ako 20 minút. (Opakujem sa.) Nebaví ma to tu. Som tu nepotrebná. Som tu na nič. Zbytočne zaberám miesto. Nikdy nebudem môcť žiť podľa seba. Nikdy nebudem mať dosť prostriedkov na to, aby som mohla nepracovať a dávalo mi tak zmysel hľadať niečo, čo ma bude napĺňať. Nech robím cez víkend hocičo, v pondelok sa aj tak musím vrátiť naspäť do práce, nech je akákoľvek. Načo medzitým vôbec začínať niečo iné? Načo sa snažiť byť šťastná, keď furt bude