Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Čakajúca

Počas víkendov skoro zabúdam, že som dospelá. Príliš to nedáva zmysel, keďže míňam svoje peniaze a neviem, odkiaľ by som ich asi tak zobrala, keby som nemala dospelácku prácu, ale cez víkendy sa cítim skoro až detsky bezstarostná. Zabúdam, že mám prácu a vždy ma v nedeľu večer doráža, keď na ňu začnem myslieť. A potom pondelkové rána sú prudko zraňujúce. Pracujem preto, lebo musím. Lebo inak sa v tejto spoločnosti nedá existovať, ak chce človek mať pohodlný život. Víkendy sú blahodárny únik z reality, kedy sa naozaj všetko zdá ako vtedy, keď som chodila do školy. Aj keď myslím skôr vysokú školu, nie základnú, či gymnázium. Takže vlastne ma víkendy iba prenášajú do mojej skorejšej dospelosti, kedy som mala rovnaký typ povinností ako 12 rokov dovtedy, teda bola som na ne už relatívne zvyknutá. Dva a pol roka, odkedy som dospelák pracujúci na plný úväzok, je teda oproti predošlým sedemnástim rokom proste iba príliš málo. Preto sa moja myseľ vracia k tomu, čo poznala a myslí si, že to ešte
Posledné príspevky

Nepohodlie

Chcela som dnes ísť do IKEA. Skončila som v Auparku. Chcela som ísť do obchodu s oblečením, ale tí ľudia, čo pri vstupe kontrolujú covid passy, ma tak znervózňujú, že som do žiadneho obchodu ani nevstúpila. Ah, kde sú tie víkendy prebehané po obchodoch. Teraz môžem oblečenie nakupovať akurát tak online, doma si ho vyskúšať a aj tak zistiť, že mi nie je dobré. Asi by som si teda nemala nič kupovať, ale mám absťák, do toho PMS a proste celé zle. Neviem ukojiť tú prázdnotu v sebe, čo si budeme hovoriť. Nohavice ma tlačia čoraz viac, v jeden deň som už mala pocit, že sa to začína zlepšovať, ale potom som včera mala asi 6 jedál a išlo to celé do hája. Nudím sa. Nič sa mi nechce, ale pocit povinnosti, aj keď akýkoľvek mizivý, stále pretrváva. Neviem sa len tak vypnúť, lebo neviem, čím iným ako prezeraním internetu by som asi tak trávila čas. Aj keď... mám tu dve nevymaľované Malen nach Zahlen a tri nevypočuté audioknihy. Ako som sa dnes vybrala von, jediné, čo som chcela, bolo ísť naspäť dom

Ľudskosť

Myslím si, že si nahnevaný, zmätený, ustráchaný a tak trochu sa nudíš. Myslím si, že si znecitlivel voči okolitému svetu. Myslím si, že chceš pozornosť. Myslím si, že si ju vydobíjaš nesprávnym spôsobom. Odsudzujem, ako si sa zachoval, čo si spravil, ale nechcem ťa odsúdiť ako človeka. Chcem, aby sa ti dostalo tej správnej, pomáhajúcej pozornosti. Chcem, aby si pochopil, naozaj pochopil, prečo to, čo si urobil, nebolo správne. Chcem, aby si vedel, že násilie nie je cesta, nikdy a nikde. Chcem, aby si si dovolil otvoriť sa a cítiť svoje pocity. Chcem vedieť, čo ťa viedlo k tomu, aby si sa rozhodol, že niečo také spravíš. Chcem, aby si mal človeka, ktorý ťa bude počúvať a nebude ťa súdiť, ale bude sa ti snažiť pomôcť. Lebo si myslím, že si to zaslúžiš. Chcem, aby si sa nestal ikonou zla, ale keď už máš obecenstvo, aby si sa ospravedlnil a oľutoval to, čo si spravil. Chcem, aby si prebral zodpovednosť za svoj čin. Chcem, aby si sa nevystatoval svojimi násilnými skutkami, ale vysvetlil, čo

(Ne)existencia

Toto pridrbané virtuálne existovanie je presný opak toho, čo som vo svojom živote chcela. Všetky online kamarátstva som sa snažila preniesť do reálneho sveta a pojebaná pandémia mi to celé prekazila. Nevládzem takto existovať. Nezvládam tak veľa nebyť s ľuďmi a iba vidieť ich avatary na svojej obrazovke. Nezvládam, že sa so mnou celé dni nikto o ničom nerozpráva. Strácam nadhľad. Strácam pocit povinnosti. Ako sa mám zodpovedať niekomu, koho som už mesiace nevidela? Je mi zle. Je mi fakt zle, keď počujem, že nejaká firma predáva svoje kancelárie. Je mi zle, keď mám pocit, že už budeme na home office permanentne. Nemôže to takto skončiť. Alebo áno? Veď ľudia potrebujú ľudí, nevirtuálne. Ja nechcem doživotne pracovať z domu bez toho, aby som mala čo i len možnosť ísť naozaj medzi ľudí do práce. Takto neviem fungovať. Takto neviem dlhodobo žiť. Takto nechcem existovať. Džejn.

Únik

Už celkom dlho sa mi nestalo, že by som si po práci ľahla spať a spala som niekoľko hodín. Dokonca sa mi aj čosi snívalo. Niečo v zmysle, že som niekde bola s rodičmi a otec odišiel na záchod a už sa nevrátil. Zajtra ideme konečne riešiť dedičstvo s notárom. Po viac ako trištvrte roku nadišiel ten (pred)deň a ja sa snažím psychicky sa na to pripraviť, ale teda skončilo to podvečerným šlofíkom. Lebo keď mi je psychicky zle, som unavená a spánok je môj únik. Ale ako som písala na začiatku, poobede som dnes spala po celkom dlhom čase. Kým neprišlo na pretras dedičské konanie, blížila som sa k tomu, aby som bola aspoň ako-tak v pohode. Teraz sa zase hnevám na celý svet za všelijaké maličkosti, kruto túžim po tom, aby som sa porezala, nedokážem sa sústrediť na prácu a to, že je vonku zima a skoro sa stmieva, mi bytostne prekáža. Neviem, čo sa na tom stretnutí bude diať, ani si to neviem predstaviť. Ani nemám nikoho, koho by som sa mohla opýtať, ako niečo také prebieha. Taká irónia, že ako n