Veci ma nebavia tak, ako ma bavili kedysi, ale tuším si začínam zvykať. Toto "nič ma nebaví, na ničom mi nezáleží (až tak, ako kedysi)" má svoje benefity. Jedným z nich je pocit pokoja. Nie je konštantný, ale je oveľa častejší, ako by som si kedy myslela, že bude. Pokoj prameniaci z toho, že príliš nemyslím na budúcnosť ani na minulosť, ani na nič, čo by som mala robiť. Na práci mi začalo záležať menej, pocit povinnosti je o pár úrovní menej citeľný, ubíjajúce cestovanie je o niečo viac znesiteľné a občas som iba vďačná za to, čo mám, pokojná vo svojej vlastnej posteli a užívam si to, kým sa dá. Mám sa fajn a keď sa nezamýšľam nad tým, čo som stratila, nerozmýšľam nad tým, ako zle (alebo dobre) sa majú druhí ľudia, som skoro až spokojná. Nevyriešim problémy celého sveta, nejdem sa snažiť niečo naprávať či pomáhať, kde sa dá. Nebudem robiť život lepším pre druhých, iba si budem užívať ten svoj. Je to sebecké, ale neznamená to, že by som teraz išla vedome niekomu ubližovať. Len
Som nasraná na celý svet, lebo je kurevsky teplo a nevydržím vonku, nevydržím vnútri a aj keby som vydržala vonku, tak nemám čo robiť a nič ma nebaví a nechcem nič, ale vlastne chcem všetko. Začala som čítať Annu zo Zeleného domu, ale bolí ma oko, ale aj tak zízam do počítača, lebo nič iné sa nedá robiť. Podcasty, ktoré ma bavili, ma už nebavia, videá, ktoré boli súčasťou mojich pracovných dní počas ostatných piatich rokov, ma už nebavia, chcem obsah, ale neviem, kde ho hľadať, kde nájsť ten správny, zaujímavý, nekontroverzný. Chcela by som vedieť sedieť v tichosti a na nič nemyslieť, nič neriešiť, nič neplánovať, iba existovať, mimo svojho tela, mimo svojho vedomia. Asi chcem byť v kóme, znie to hrozne, ale existovať, aj keď naozaj poriadne neexistujem, sa mi zdá ako najprijateľnejšia možnosť ako prežívať. Veď načo toto všetko, načo divadlo, načo výlety, načo fotky, keď nakoniec aj tak zostaneme zavretí vo vnútri, lebo príde niečo ďalšie, či už neznesiteľné počasie alebo ďalší vírus a