Zase som sa raz utvrdila v tom, že si mám dávať pozor na to, čo si želám, respektíve akú energiu vysielam do vesmíru. Lebo on počúva. A možno to ani nie je vesmír, len moje podvedomie, do ktorého keď si denno-denne hovorím, ako rada by som nič necítila a nič neriešila, prestane dávať pozor na to, či moje telo náhodou nevbehne pod nejaké kolesá. Za posledný týždeň ma prisámfakt štyrikrát skoro niečo zrazilo. Prvýkrát to bola motorka, ktorú som nepočula, ako sa rúti spoza zákruty, keď som prechádzala cez cestu, druhýkrát elektrická kolobežka, ktorá ma tesne obchádzala na úzkom chodníku, tretíkrát bicykel ktorý išiel po ceste na červenú, keď som ja ako chodec mala zelenú, a štvrtýkrát auto, ktoré si povedalo, že prefrčí asi osemdesiatkou na červenú, keď mne práve naskočila zelená. A nejak som teda mala každýkrát pocit, že jednak nie som dostatočne prítomná, aby som si plne uvedomila, čo sa práve stalo a druhak si prestávam byť istá, že ubrzdím či zrýchlim svoje kroky dostatočne na to, aby
myslím si, že by mi chýbal vietor vo vlasoch a chuť obľúbeného jedla (hocijakého jedla) a objatia tých správnych ľudí a rozhovory o ničom a vlastne úplne o všetkom vôňa kávy novej knihy mužského parfumu šteklenie vlniek na nohách aj potôčiky sĺz na tvári avšak na druhej strane ako mi môže chýbať niečo o čom neviem že sa niekde práve odohráva? bez vedomia nemám poňatia že sa svet ďalej hýbe bezo mňa a presne to vedomie je niečo čoho by som sa občas rada vzdala na viac ako pár hodín každú noc prosím si bezsenné prázdno plynutie času bez toho, aby som o tom vedela bez toho, aby som ho cítila bez toho, aby som musela zamestnávať svoju pozornosť vecami a činnosťami navrhnutými tak, aby zahnali nudu ten zvláštny pocit chvenia kedy neobsedím na jednom mieste aj keď by som možno chcela nedokážem si užiť ničnerobenie so zapnutou mysľou a pretekajúcimi sa myšlienkami v nej