Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Fajn

Veci ma nebavia tak, ako ma bavili kedysi, ale tuším si začínam zvykať. Toto "nič ma nebaví, na ničom mi nezáleží (až tak, ako kedysi)" má svoje benefity. Jedným z nich je pocit pokoja. Nie je konštantný, ale je oveľa častejší, ako by som si kedy myslela, že bude. Pokoj prameniaci z toho, že príliš nemyslím na budúcnosť ani na minulosť, ani na nič, čo by som mala robiť. Na práci mi začalo záležať menej, pocit povinnosti je o pár úrovní menej citeľný, ubíjajúce cestovanie je o niečo viac znesiteľné a občas som iba vďačná za to, čo mám, pokojná vo svojej vlastnej posteli a užívam si to, kým sa dá. Mám sa fajn a keď sa nezamýšľam nad tým, čo som stratila, nerozmýšľam nad tým, ako zle (alebo dobre) sa majú druhí ľudia, som skoro až spokojná. Nevyriešim problémy celého sveta, nejdem sa snažiť niečo naprávať či pomáhať, kde sa dá. Nebudem robiť život lepším pre druhých, iba si budem užívať ten svoj. Je to sebecké, ale neznamená to, že by som teraz išla vedome niekomu ubližovať. Len
Posledné príspevky

Kóma

Som nasraná na celý svet, lebo je kurevsky teplo a nevydržím vonku, nevydržím vnútri a aj keby som vydržala vonku, tak nemám čo robiť a nič ma nebaví a nechcem nič, ale vlastne chcem všetko. Začala som čítať Annu zo Zeleného domu, ale bolí ma oko, ale aj tak zízam do počítača, lebo nič iné sa nedá robiť. Podcasty, ktoré ma bavili, ma už nebavia, videá, ktoré boli súčasťou mojich pracovných dní počas ostatných piatich rokov, ma už nebavia, chcem obsah, ale neviem, kde ho hľadať, kde nájsť ten správny, zaujímavý, nekontroverzný. Chcela by som vedieť sedieť v tichosti a na nič nemyslieť, nič neriešiť, nič neplánovať, iba existovať, mimo svojho tela, mimo svojho vedomia. Asi chcem byť v kóme, znie to hrozne, ale existovať, aj keď naozaj poriadne neexistujem, sa mi zdá ako najprijateľnejšia možnosť ako prežívať. Veď načo toto všetko, načo divadlo, načo výlety, načo fotky, keď nakoniec aj tak zostaneme zavretí vo vnútri, lebo príde niečo ďalšie, či už neznesiteľné počasie alebo ďalší vírus a

Dovoľte si to

Čítala som knihu Eklektik Bastard, o ktorej asi nikto nikdy nepočul. Ja som na autorku tejto knihy natrafila tiež iba náhodou, pred pár rokmi. A keď som teraz v máji v Nitre videla plagát na besedu s ňou, pripomenula sa mi a mňa zaujímalo, či má niečo nové, čo som ešte nečítala. Zistila som teda, že áno a dokonca mal túto knihu z knižnice niekto požičanú, lebo som na ňu musela čakať (tak možno predsalen o tej knihe niekto niekedy počul). Dočkala som sa a začala som čítať. Sú to poviedky cca 30-ročných ľudí, ktorých životy sa v niečom prelínajú, až som mala občas pocit, že je to iba o jednom človeku. V jednej poviedke zaznela veta "Dovoľte si to" ako rada psychologičky jednej z postáv. A myslím, že ma táto veta trochu ovplyvnila, v zmysle takom, že kašli na to, ako si myslíš, že by si sa mala cítiť a dovoľ si cítiť sa dobre. Dovoľ si užiť si výlet, jedlo, niekoho spoločnosť, dobrú knihu, kúpiť si niečo, čo naozaj dáva zmysel, aj keď je to drahšie. Dovoľ si cítiť sa dobre, aj k

Jedna závislosť strieda druhú

Pomaly som si chcela tlieskať za to, že som sa prestala rezať, ale uvedomila som si, že som iba jednu závislosť nahradila druhou. Tou novou je jedlo. Počas dňa, keď som v práci, dokážem sa relatívne kontrolovať, ale akonáhle prídem domov a "nemám do čoho pichnúť", prichádza zabíjanie času jedením. Najprv si dám skorú večeru, okolo pol piatej, o ktorej si hovorím, že to bude moja jediná. Ale keď je o pol ôsmej vonku ešte stále svetlo, teda ešte sa mi nechce ísť spať, spravím si ďalšiu večeru, ktorú zakončím čímsi sladkým, a pohroma je na svete. Nudím sa a mám pocit, že nič nevládzem. Prechádzanie sa, sa mi zdá bezpredmetné a aj keď si čítam alebo pozerám seriál, v podstate sa nudím a odbieham, či už sa napiť, ísť na záchod, alebo si dať nejaké jedlo. Keksík sem, hrianka tam, cheesecake, polievka a zrazu sa prestávam vedieť ovládať. Je mi príliš ťažko na to, aby som išla spať, tak čakám, kým aspoň nejakú časť strávim, ale to čakanie ma nudí a bludný kruh jedenia stále napreduje

"Niekedy si myslím, že som mŕtva, len moje telo o tom ešte nevie"

"Povedz mi, že som blázon, ale nehovor mi, že som chorá." "Tu je spomienka na to, ako ma otec hojdá a tu je moje nutkanie zabiť sa."   Nie sú to presné citáty, ale myslím si, že zachytávajú pointu. Minimálne v to dúfam. Lebo aj keď si tie veci chcem zapamätať, môj mozog nechce spolupracovať. Predstavenie Vedľajšie účinky som tento týždeň videla druhýkrát. Prvýkrát som bola ešte na predpremiére v roku 2019. Viem, že na predpremiére, lebo v tomto predstavení je dátum začiatku skúšania liekov a pamätám si, že mi vtedy bolo vtipné, že ten dátum je v budúcnosti. Lebo to bol dátum premiéry. A ten istý tam bol aj teraz, skoro o tri a pol roka neskôr. Ako hlavná postava vystupovala iná herečka ako vtedy, lebo tá, ktorá hrala hlavnú postavu, už nežije. Myslela som si, že ju v tom predstavení budem vidieť, ale buď si naozaj že nič nepamätám, alebo má táto druhá herečka úplne iné vystupovanie ako tá prvá a absolútne vôbec mi ju nepripomínala. Myslela som si, že si tú pôvodnú b