Život po škole

Je veľký rozdiel medzi tým, keď niečo môžete a keď niečo musíte. Minimálne moja hlava to spracováva úplne iným spôsobom. Od pondelka musíme pekne-krásne nabehnúť naspäť do kancelárií. Všetci. Doteraz sme mohli, keď sme si vybavili výnimku, teraz si budeme musieť vybaviť výnimku na to, aby sme zostali pracovať z domu. Furt nejaké vybavovačky. Ale bez toho by asi bol dosť chaos, že. Ja to v princípe chápem. Chápem, že svet nemôže fungovať bez aspoň ako-tak funkčného systému. Verejná doprava musí mať cestovný poriadok, obchody musia mať otváracie hodiny, lebo aj všetky ostatné zamestnania sú ohraničené časom. Od deviatej do piatej, od ôsmej do štvrtej, od siedmej do tretej. Kde si a ako sa s tebou spojím? Kedy prídeš? Kde budeš v sobotu o siedmej večer? Všetko má svoj čas a miesto a ja budem musieť byť tam, kde som posledného pol roka byť nemohla. Len tak, lebo niekto to tak rozhodol. Niekto rozhodol o tom, že je to zrazu bezpečné, pričom včera ešte nebolo. Z povinného home office-u je zr

Cítim sa ako kontajner. Rozmermi ho už pomaly tiež začínam pripomínať, ale ide mi skôr o to, že do seba hádžem jedlo bez nutričnej hodnoty, veľa a často a už si ani neužívam to, čo zjem. Hovorím si, že nejaký týždeň budem jesť iba polievky, spravím si plán, ale potom mama niečo nakúpi alebo začne o siedmej večer robiť cesto na langoše. A samozrejme, že to niečo spotrebujem, že si tie langoše o desiatej večer dám a že celý deň zakončím karamelovým keksíkom s Nutellou. Väčšiu kalorickú bombu a nutričnú zbytočnosť ste ešte nejedli. Je mi zo seba zle a fakt by som konečne chcela vypadnúť spomedzi týchto stien. Ísť naozaj fyzicky do práce a keďže už konečne začína byť pekné počasie, tak by som mohla chodiť peši. Nelákala by ma plná chladnička, ani veci, ktoré treba upratať. V práci by nás bolo zopár, mala by som trochu, ale nie priveľa socializácie a možno by som sa prestala cítiť ako waste of space, keby som sa konečne dokázala sústrediť na to, čo mám robiť. Lebo doma sa iba zadrbávam a je

Fakt netuším, prečo priťahujem pohľady ľudí, ktorí potrebujú pomoc. To sa tvárim tak strašne... prístupne? Bola som dnes vo Viedni a v priebehu tých pár hodín na mňa začali na ulici rozprávať traja rôzni ľudia, ktorí veľmi pravdepodobne mali chuť zdieľať svoj ťažký životný príbeh a chceli po mne peniaze. Po nemecky poriadne neviem, tak som ich ignorovala, ale presne to isté robím aj na Slovensku, prípadne v Česku, keď sa mi snaží prihovoriť niekto, o kom si myslím, že chce peniaze. Naozaj nechápem, prečo si vyberajú mňa spomedzi všetkých ostatných okoloidúcich. Ešte dokážem pochopiť, že keď sa niekto chce spýtať na cestu a som v širšom okolí jediná, ale takých tých smutných ubolených ľudí, premávajúcich sa po rušných uliciach sa, zdá sa, kvôli niečomu priťahujem. Možno preto, že sa im chcem silou-mocou vyhnúť, ťahá ich to ku mne? Akože zákon schválnosti a tak, chápete. Myslím, že sa zo mňa vplyvom okolností stala ešte viac bezcitná sebestredná sviňa, namiesto toho, aby sa stal presný o

Som taká unavená Že mám pocit Že moje ruky Patria niekomu inému   Spánok nepomáha A každá snaha vyjde navnivoč Je to "len" nerovnováha Môjho vnútra Aj keď to vlastne neviem naisto Mám tendencie A nočné mory V noci sa budím A čudujem sa, ako tá tma Dlho trvá A ráno sa musím nútiť Vyjsť von z postele Poobede sa mi nechce prechádzať sa Veci vonku sa mihajú A sú rozmazané Mám pocit Že ani s okuliarmi na nose Nevidím dostatočne ostro Som pomalá a malátna a hovorím si Načo je toto všetko vlastne dobré Nič nechcem a to by malo byť dobre Ale je to iba hnusná prázdnota