Preskočiť na hlavný obsah

Príspevky

Prudké zúfalstvo

I mean, come on. Zvykla si si vo svojej bubline a nepáči sa ti, že by sa malo niečo meniť. Chceš ukazovať, ako trpíš, keď cítiš vidinu obecenstva. You fuckin' attention whore. You fuckin' waste of space, you fuckin' excuse of a human being. Netrpíš, nie naozaj, uvedom si, aké máš šťastie a vysporiadaj sa s tým. Nauč sa žiť so svojím osudom, so svojím životom, so svojou mysľou a myšlienkami v nej. Nikdy nebudeš poznať nič iné. Prispôsob si to, aby to bolo vydržateľné. Čo iné ti zostáva? Utápať sa? Naozaj tým netrpí nikto iný, iba ty. Nikomu inému na tvojom šťastí nezáleží tak, ako by malo tebe. Nikomu nezáleží na tvojich návaloch zúfalstva. Nikto ti nepomôže cítiť sa lepšie. Nie naozaj. Nezdvíhaj tie ostré predmety, nepredstavuj si boliestky, ani situácie, v ktorých ťa niekto bude kriesiť. Keby sa ti aj niečo stalo, bude im to jedno. Naozaj. Budeš možno na príťaž, budú ťa chcieť mať z krku, o to viac, o čo viac sa budeš snažiť byť s nimi. Robíš to zle, už celé roky to robíš
Posledné príspevky

Môcť a musieť

Je veľký rozdiel medzi tým, keď niečo môžete a keď niečo musíte. Minimálne moja hlava to spracováva úplne iným spôsobom. Od pondelka musíme pekne-krásne nabehnúť naspäť do kancelárií. Všetci. Doteraz sme mohli, keď sme si vybavili výnimku, teraz si budeme musieť vybaviť výnimku na to, aby sme zostali pracovať z domu. Furt nejaké vybavovačky. Ale bez toho by asi bol dosť chaos, že. Ja to v princípe chápem. Chápem, že svet nemôže fungovať bez aspoň ako-tak funkčného systému. Verejná doprava musí mať cestovný poriadok, obchody musia mať otváracie hodiny, lebo aj všetky ostatné zamestnania sú ohraničené časom. Od deviatej do piatej, od ôsmej do štvrtej, od siedmej do tretej. Kde si a ako sa s tebou spojím? Kedy prídeš? Kde budeš v sobotu o siedmej večer? Všetko má svoj čas a miesto a ja budem musieť byť tam, kde som posledného pol roka byť nemohla. Len tak, lebo niekto to tak rozhodol. Niekto rozhodol o tom, že je to zrazu bezpečné, pričom včera ešte nebolo. Z povinného home office-u je zr

Únik

Cítim sa ako kontajner. Rozmermi ho už pomaly tiež začínam pripomínať, ale ide mi skôr o to, že do seba hádžem jedlo bez nutričnej hodnoty, veľa a často a už si ani neužívam to, čo zjem. Hovorím si, že nejaký týždeň budem jesť iba polievky, spravím si plán, ale potom mama niečo nakúpi alebo začne o siedmej večer robiť cesto na langoše. A samozrejme, že to niečo spotrebujem, že si tie langoše o desiatej večer dám a že celý deň zakončím karamelovým keksíkom s Nutellou. Väčšiu kalorickú bombu a nutričnú zbytočnosť ste ešte nejedli. Je mi zo seba zle a fakt by som konečne chcela vypadnúť spomedzi týchto stien. Ísť naozaj fyzicky do práce a keďže už konečne začína byť pekné počasie, tak by som mohla chodiť peši. Nelákala by ma plná chladnička, ani veci, ktoré treba upratať. V práci by nás bolo zopár, mala by som trochu, ale nie priveľa socializácie a možno by som sa prestala cítiť ako waste of space, keby som sa konečne dokázala sústrediť na to, čo mám robiť. Lebo doma sa iba zadrbávam a je

Bezcitná

Fakt netuším, prečo priťahujem pohľady ľudí, ktorí potrebujú pomoc. To sa tvárim tak strašne... prístupne? Bola som dnes vo Viedni a v priebehu tých pár hodín na mňa začali na ulici rozprávať traja rôzni ľudia, ktorí veľmi pravdepodobne mali chuť zdieľať svoj ťažký životný príbeh a chceli po mne peniaze. Po nemecky poriadne neviem, tak som ich ignorovala, ale presne to isté robím aj na Slovensku, prípadne v Česku, keď sa mi snaží prihovoriť niekto, o kom si myslím, že chce peniaze. Naozaj nechápem, prečo si vyberajú mňa spomedzi všetkých ostatných okoloidúcich. Ešte dokážem pochopiť, že keď sa niekto chce spýtať na cestu a som v širšom okolí jediná, ale takých tých smutných ubolených ľudí, premávajúcich sa po rušných uliciach sa, zdá sa, kvôli niečomu priťahujem. Možno preto, že sa im chcem silou-mocou vyhnúť, ťahá ich to ku mne? Akože zákon schválnosti a tak, chápete. Myslím, že sa zo mňa vplyvom okolností stala ešte viac bezcitná sebestredná sviňa, namiesto toho, aby sa stal presný o

Blues

Som taká unavená Že mám pocit Že moje ruky Patria niekomu inému   Spánok nepomáha A každá snaha vyjde navnivoč Je to "len" nerovnováha Môjho vnútra Aj keď to vlastne neviem naisto Mám tendencie A nočné mory V noci sa budím A čudujem sa, ako tá tma Dlho trvá A ráno sa musím nútiť Vyjsť von z postele Poobede sa mi nechce prechádzať sa Veci vonku sa mihajú A sú rozmazané Mám pocit Že ani s okuliarmi na nose Nevidím dostatočne ostro Som pomalá a malátna a hovorím si Načo je toto všetko vlastne dobré Nič nechcem a to by malo byť dobre Ale je to iba hnusná prázdnota