Život po škole

To, že sa prestanem ozývať, ublíži oveľa viac mne ako tebe. Ty budeš mať odo mňa svätý pokoj, ja budem mať neustále nutkanie napísať ti, ktoré budem musieť vždy zavrhnúť. Nie som dosť trpezlivá na to, aby som zvládla čakať príliš dlho bez emočných výbuchov. Ale zopár týždňov s následným dramatickým bum vydržím. Bude to vo mne vrieť a ty si budeš myslieť, že keďže nič nehovorím, je všetko fajn. Ale už dlho nie je. Tým, že si na mňa nespomenieš, tým, že neustále riešiš iné veci, kŕmiš jednu z mojich asi najväčších krívd z detstva. Presvedčenie, že všetko ostatné je dôležitejšie ako to, s čím prídem ja. Viem, že nie všetko sa dá vyriešiť hneď, hlavne keď by v tom mali byť zahrnutí viacerí ľudia, ale keď mi dva týždne neodpíšeš, zrejme ťa netrápi, čo by som chcela preberať. Mám chuť všetko vymazať, pozastavovať všetky automatizované testy, natvrdo ich nenávratne odstrániť. Či by si to vôbec niekto všimol. Lebo podľa mňa ani nie. Buď ma beriete ako fungujúcu samozrejmosť, alebo je vám to, č

Ten moment, keď sa skoro rozplačes pri pozeraní kriminálky. Ale nie preto, že niekoho zavraždili, alebo preto, že bol zranený niekto z hlavných hrdinov, alebo že niekto niekoho extrémne podjebal, alebo že sa niekto pokúsil o samovraždu, alebo že tínedžer niekoho nechtiac zabil, a preto musel ísť do väzenia. Nie. To, čo ťa skoro rozplače, je scéna, v ktorej, po život ohrozujúcej situácii, spolu na lavičke sedia dvaja dlhoroční kamoši a rozprávajú sa o svojich životoch. Jeden z nich povie, že mu to so ženami nikdy nevychádzalo a druhý na to podpichovačne odvetí, že tak to asi bude musieť skúsiť s chlapmi. Prvý prikývne, povie, že to mu už došlo, na čo druhý okamžite vstane a vyhovorí sa, že ešte musí niekam ísť niečo vybaviť. A vytrieli, akoby mu horelo za zadkom. Damn, skoro plačem aj teraz, keď to píšem. Keď ti kamoš povie niečo, čo veľmi silno naznačuje, že je homosexuál, chápem, že ťa to môže zastihnúť nepripraveného. Ale skúúúús to pls rozdýchať. Tam, s ním. Utiecť možno nie je tá ú

Po dovolenke sa do práce vrátim s obnovenou nechuťou. Teším sa na tých 0 správ a 0 tagov a 0 e-mailov, lebo som sa stala nedôležitou, tým pádom úplne a absolútne zbytočnou a postrádateľnou. Tú druhú začali volať úžasná, pričom mňa stále nazývajú malá. Jej priradili hodnotu a ja zostávam ničím. Každý raz, keď to počujem, je to ako bodnutie do srdca. Nedokážem šéfovi ani povedať vyhoď ma, lebo si neviem predstaviť, čo by som potom robila. Keď toto už robiť nechcem, ale neviem, čo iné by som mohla. Tento rok som mala byť schopná byť na dobrej ceste k tomu mať dosť peňazí na hypotéku, ale po troch mesiacoch sa všetko posralo a ja som nakupovala a nakupovala, zrušila som zoznam zakázaných vecí a prestala som chodiť na terapiu. Nie nutne v tomto poradí. Potom prišla ďalšia ona, ktorú nikto nemusí volať úžasná, aby sme všetci vedeli, že taká je. Ak zistím, že dokonale ovláda hrnčiarsky kruh, krásne kreslí alebo maľuje a píše popiči básne, asi fakt končím. Prenechám jej svoje miesto v živote m

Reálne neverím, že sa mi podarilo ísť do iného mesta iba zopár dní po tom, ako som si rezervovala ubytovanie.  Nebolo to narýchlo per se, ale pre mňa áno. Zvyčajne plánujem výlet aspoň týždeň dopredu, väčšinou kľudne aj mesiac. Ale naskytla sa príležitosť zobrať si dovolenku na celý týždeň, tak čo ju budem tráviť doma. Samozrejme, všetky moje problémy prišli so mnou, ale podarilo sa mi byť tri hodiny s kamoškou, takže to nebolo až také hrozné. Pochodila som to krajské mesto zhora-zdola, sprava-doľava a ešte aj dookola. Za necelé 4 dni. Povedala by som však, že väčšinu času som aj tak strávila v hotelovej izbe. A neviem sa rozhodnúť, či mi to vadí, alebo ani nie. Mala som pocit, že sa mimo nej nedalo nič príliš robiť, asi okrem bytia v nákupných centrách, čo ma relatívne rýchlo omrzelo. Respektíve ma to ani vôbec nechytilo. Okrem drogérie a kníhkupectva ma aj tak nič nezaujíma, lebo mám nejaký útlm potreby nového oblečenia. (A aj trochu averziu ku všetkým obchodom s oblečením, ktoré sa

Mala som dnes indické jedlo. Extrémne mi chutilo. Ale už asi 8 hodín s ním moje telo bojuje. A myslím, že tak trochu prehráva. Asi hodinu po tom, ako som dojedla, som začala pociťovať pichanie v hrudníku. Viem, že sa u mňa takto zvykne prejavovať nadúvanie, dala som si teda niečo proti nemu. Snažila som sa aj hýbať, ale von som sa ísť bála. Bolela ma celá vrchná časť trupu, nemohla som sa ani poriadne vystrieť. Tak som iba trochu chodila sem a tam po hotelovej izbe, podchvíľou si ľahla, potom sadla, počúvala som hudbu, podcast, čítala si, hrala solitaire s naozajstnými, fyzickými kartami. Asi po dvoch hodinách som sa už odhodlala ísť von, odvtedy cítim, ako to jedlo mnou prechádza. Stále to vo mne buble na inom mieste. Proste... ja si už asi prosím hadičku priamo do žalúdka s kašičkovým jedlom bez chuti a so všetkými živinami. Lebo prisahám, že čokoľvek zjem, moje telo má so spracovaním problém. Za 3 dni som zjedla celý blister Degasinu a vlastne mi to ani príliš nepomohlo. Ale bez neh

Predvčerom som začala plakať kvôli niečomu pracovnému a dostala som sa až k myšlienke, že ma zrejme v našej rodine nahradí bratova frajerka. Je o pár rádov lepšia ako ja. Po prvé, je naozaj programátorka, teda je inteligentnejšia. Ďalej, je spoločenskejšia ako ja, nápomocná, a veľmi milá zatiaľ v každej situácii, v ktorej som ju zažila. Ak som správne pochopila, už si aj vymenila adresu s dcérou maminej kamošky, aby si mohli posielať pohľadnice. A to po tom, ako som dcére maminej kamošky povedala, aby mi zo svojej novej prechodnej adresy poslala pohľadnicu. Takže som tak trochu mala pocit, že ku mne sa žiadna pohľadnica od nej už nikdy nedostane. Všetky poputujú k bratovej frajerke. No možno je to presne to, čo mi hrá do karát. Tých, o ktorých nerada premýšľam, lebo sú nepríjemné a neisté, ale stále ich mám v rukách. Dobre, stačilo tejto metafory. Ide o to, že príchod bratovej novej frajerky do našich životov by mi mohol otvoriť príležitosť odsťahovať sa. Mama bude tak uchvátená ňou, ž