Počas víkendov skoro zabúdam, že som dospelá. Príliš to nedáva zmysel, keďže míňam svoje peniaze a neviem, odkiaľ by som ich asi tak zobrala, keby som nemala dospelácku prácu, ale cez víkendy sa cítim skoro až detsky bezstarostná. Zabúdam, že mám prácu a vždy ma v nedeľu večer doráža, keď na ňu začnem myslieť. A potom pondelkové rána sú prudko zraňujúce. Pracujem preto, lebo musím. Lebo inak sa v tejto spoločnosti nedá existovať, ak chce človek mať pohodlný život. Víkendy sú blahodárny únik z reality, kedy sa naozaj všetko zdá ako vtedy, keď som chodila do školy. Aj keď myslím skôr vysokú školu, nie základnú, či gymnázium. Takže vlastne ma víkendy iba prenášajú do mojej skorejšej dospelosti, kedy som mala rovnaký typ povinností ako 12 rokov dovtedy, teda bola som na ne už relatívne zvyknutá. Dva a pol roka, odkedy som dospelák pracujúci na plný úväzok, je teda oproti predošlým sedemnástim rokom proste iba príliš málo. Preto sa moja myseľ vracia k tomu, čo poznala a myslí si, že to ešte
Chcela som dnes ísť do IKEA. Skončila som v Auparku. Chcela som ísť do obchodu s oblečením, ale tí ľudia, čo pri vstupe kontrolujú covid passy, ma tak znervózňujú, že som do žiadneho obchodu ani nevstúpila. Ah, kde sú tie víkendy prebehané po obchodoch. Teraz môžem oblečenie nakupovať akurát tak online, doma si ho vyskúšať a aj tak zistiť, že mi nie je dobré. Asi by som si teda nemala nič kupovať, ale mám absťák, do toho PMS a proste celé zle. Neviem ukojiť tú prázdnotu v sebe, čo si budeme hovoriť. Nohavice ma tlačia čoraz viac, v jeden deň som už mala pocit, že sa to začína zlepšovať, ale potom som včera mala asi 6 jedál a išlo to celé do hája. Nudím sa. Nič sa mi nechce, ale pocit povinnosti, aj keď akýkoľvek mizivý, stále pretrváva. Neviem sa len tak vypnúť, lebo neviem, čím iným ako prezeraním internetu by som asi tak trávila čas. Aj keď... mám tu dve nevymaľované Malen nach Zahlen a tri nevypočuté audioknihy. Ako som sa dnes vybrala von, jediné, čo som chcela, bolo ísť naspäť dom