Život po škole

Niekedy, keď vidím na ulici ženu s podobným tvarom tela, ako si myslím, že mám aktuálne ja, ako má na sebe nohavice, mám chuť opýtať sa jej, kde ich kúpila. A občas mám chuť zobrať jej ich a vyskúšať si ich a privlastniť si ich. Nie preto, že mám nejaký fetiš a chcela by som nosiť nohavice po niekom inom, ale preto, že netuším, kde kúpiť veľkosť nohavíc, ktoré mi budú práve teraz dobré. Teploty pod 20°C ma pristihli nepripravenú. Myslela som si, že mám čas na to, aby som nejak prinútila svoje telo spolupracovať, aby sa na jeseň zmestilo do tých dvoch párov džínsov, ktoré mám doma a ktoré som si kúpila minulý rok. Ale jesenné teploty sú tu a moje telo sa do tých nohavíc nezmestí. A ani do žiadnych ďalších, ktoré som si za posledné dva týždne skúsila v obchodoch. O jedno väčšia veľkosť mi je malá a o dve väčšia už existuje iba v nadmerných veľkostiach. Poviete mi, však schudni, ale ja naozaj netuším, ako sa to robí. Neviem, ako inak zabiť čas, ako inak potešiť svoju dušu ako jedlom. A

Čo máš a čo chceš a čo môžeš mať, aj mať nemusíš. Všetko sa dá, len treba chcieť, zmena musí prísť, veci sa menia stále, niekedy citeľnejšie, niekedy o niečo menej. To patrí k životu. Život. Prežívanie. Užívanie. Utekanie. Byť tu, ale vlastne nie. Mať čo robiť a tváriť sa a prikyvovať a predstierať a dýchať. Vládať a vstávať a tešiť sa na to, čo príde. Miesta a ľudia a veci a jedlá a to všetko ako prepletené čosi, kvôli čomu celý deň nespíš. Kvôli tomu sa ráno vyteperíš z postele a zmysel je jedna vec, ale čo duša, ktorá zanevrela a nechce sa zobudiť?

Objednala som sa na dve preventívky a aj ku alergológovi. Telefonicky. A bolo to oveľa jednoduchšie, ako by som bola predpokladala. Išla som si dať zarámovať obraz a objednala som sa k psychologičke. Akurát trochu začínam pochybovať, že ju vôbec potrebujem, keď mi tie ostatné veci išli tak od ruky. Cítim sa dospelejšia, zodpovednejšia, konečne sa mi dovyvíjal mozog a ja mám fakt pocit, že to cítim. Síce to znamená, že starnem, ale ja si to tuším idem naozaj užívať. A nie v zmysle nezmyselného rozhadzovania peňazí. Doprajem si, ale chcem nad svojim míňaním viac rozmýšľať. Kašlem na každodenné obedy v reštauráciách, ktoré mi aj tak nechutia, radšej si uvarím vlastný. A príležitostné jedenie vonku bude zase niečo, čo mi bude vzácne. Tak pekne, milo vzácne. Ide jeseň a ja by som sa chcela upokojiť. Leto som si užívala plnými dúškami, výletovala som a rozhadzovala peniaze, len sa tak prášilo. Je čas na skľudnenie, zamyslenie sa a nenechanie sa ovplyvniť výletmi druhých ľudí, ktoré vidím n

Dlho som sa neozvala. Tak mi asi bolo fajn. Bola som mimo domu na takej v podstate dovolenke. Aj keď iba na Slovensku. V meste s termálnym kúpaliskom. Hneď v prvý deň som sa pošmykla na schodoch a spadla som na zadok. Mala som tam tmavofialovú modrinu tiahnucu sa celou šírkou chrbta tesne nad miestom, kde sa zadok rozdeľuje na dve polovice. A nejako sa mi podarilo snažiť sa stlmiť pád podsunutím rúk pod seba a ľavá si to odniesla o niečo viac ako pravá. Bolela ma, aj som si myslela, že zájdem na pohotovosť, či na normálnu dennú chirurgiu, ale myslím, že to nakoniec prežijem bez toho, aby sa mi na tú ruku pozrel lekár, teda aby ju lekár dal zröntgenovať. Trochu ma ešte pobolieva, ale keď to nie je otázka života a smrti, respektíve zvládam s ňou pracovať, tak sa k tomu lekárovi proste nedokopem. Podobne to mám aj s terapiou. Už som bola TAK blízko k tomu, aby som si rezervovala sedenie, ale stále si nájdem výhovorku, prečo mi žiadny z ponúkaných termínov nevyhovuje. Zatiaľ môj duševný