Odchod

Že čo vlastne chceš, že malé, nenápadné zmeny, že pozri, kam ťa toto správanie dostalo?

Šibnutím čarovného prútika by som chcela zmiznúť, lebo hocičo iné by bola priveľká námaha. Ku každému nápadu na zmenu nachádzam toľko výhovoriek, prečo ho neuskutočniť, že mňa samu to už nebaví. Predstavujem si vlastný priestor, ale nedokážem opustiť ten spoločný. Predstavujem si dni plné kreatívnej práce, ale kde potom zoberiem peniaze? Potrebujem veľký dramatický útek a následné uvedomenie, že takto to už ďalej nepôjde. Ale ako spoznám ten moment, ktorý už bude cez čiaru? Hranica sa posúva, stále cúvam pred nekonečnými požiadavkami tohto sveta. Ako som u niekoho iného čítala, zdá sa tak strašne smiešne musieť chodiť do práce, keď tam vonku je šíri svet, ktorý ohuruje svojou krásou. Môcť tak sadnúť do auta a iba sa viesť. Neozývať sa niekoľko mesiacov, nikomu.

Ale to sa mi nikdy nestane. Predpoklad je, že ešte dlho tu bude minimálne jedna osoba ktorá bude chcieť vedieť, kde som a čo robím, ak budem sama. Akoby mi neverila. Akurát že ani ja si vlastne tak úplne neverím. Neverím, že by som si nestrážená, opustená, v slabej chvíli nepovedala, že proste stačí života. Žila som a nepáčilo sa mi to. Prečo by som mala zostávať, keď nemám vyhliadky na lepšie časy? Tie by som si musela zabezpečiť sama. A to sa mi jednoducho nechce. Nie som tak dôležitá, aby som tu musela byť. Nič som tejto planéte nepriniesla, iba beriem a ubližujem, kade chodím.

Mala by som svoju nepotrebnosť doviesť do dokonalosti, aby ma všetci nenávideli a aby si na mňa už nikto nikdy nespomenul. Až vtedy budem vedieť odísť.

Nea