Nenažratá

Cítim sa ako bezodná diera na hádzanie jedla. Žravá nálada ma chytá vždy večer a ja fakt neviem, ako to jedlo vo mne mizne. Aj keď vidím a cítim, kam sa ukladá.

Je to celkom dosť zlé. Jeden zlozvyk nahrádzam druhým a keď sa nudím, tak jem. Ani si to poriadne neuvedomujem, ale cítim potrebu niečo do seba dávať a práve padol za obeť celý balíček čipsov. Už som mala predtým dve večere a aj sladké, ale miesto na čipsy sa aj tak našlo. Netuším ako a kde a ani mi nie je až tak zle, ako by mi po toľkom jedle malo byť. Roztiahla som si žalúdok a každý deň si hovorím, že už budem menej jesť, dávať si pozor a cez deň sa ako-tak držím, ale večer to akosi nejde.

Keby som nejedla, tak iba spím, vlastne jem, aby som sa presvedčila byť hore a jem, aby som mohla nakupovať to jedlo, lebo to sa aspoň míňa, na rozdiel od všetkého oblečenia, do ktorého sa za chvíľu už znova nebudem zmestiť. Nedokážem sa ovládať, prerastá to do divných stavov a takto zle som na tom podľa mňa ešte v živote nebola. Už len čakám na to, kedy si po nejakom prežratí strčím prsty do krku a amen tma. Neviem, čo bude tá posledná kvapka, čo ma donúti zase raz sa doplaziť za psychiatrom alebo aspoň niekomu pozrieť do očí a povedať, hej, mám problém a neviem, čo mám robiť. Prosím, aspoň ma vypočuj, aj keď nie je príliš fér, že to od teba vôbec chcem.

Včera som znova vyhodila za tašku oblečenia, bolo tam jedno drahé tričko, ktoré som si kúpila pred tromi rokmi, sukňa, ktorú som si kúpila pred pár mesiacmi a strašne som ju chcela, ale bola mi veľká, tak som si ju musela svojpomocne zúžiť a vyzeralo to dosť zle, a asi 5 ďalších vecí, ktoré som aj celkom nosila, ale začali mi byť malé, lebo prisahám, že som za posledného pol roka pribrala minimálne 5 kíl. Niekto ma zastavte. Prosím.

Dnes som zase mala pocit, že je sobota, a tentokrát bol taký silný, že som na home office nedokázala pracovať. Môj mozog odmietal byť aktívny v "sobotu", prišlo mu to úplne nenormálne. Tak som si vyfarbovala Malen nach Zahlen a niečo som robila iba keď mi niekto napísal. A reálne sa začínam báť, že ma z práce kvôli tomuto vyhodia, aj keď ja chcem, aby mi bolo lepšie, aby som zvládala pracovať, ako sa má, ale zase sme pri tom, že neviem, ako na to. Potrebovala by som padnúť a nechať sa poskladať niekde inde ako tu, ale zase sa vytvárajú krátkodobé plány a brat ide na výšku a mame predsa nemôžem spraviť to, že sa zosypem. (Aj keď teraz by som sa možno ešte dokázala zosypať aspoň ako-tak kontrolovane. Neskôr už neviem, ako to dopadne.)

Každý večer rozmýšľam nad tým, že sa ráno vyberiem k psychiatrovi, ale na druhý deň sa mi tá myšlienka nepáči. Vtedy mi to príde zbytočné, hovorím si, že veď ešte tento deň prežijem, že to vlastne ani nie je až také zlé, ale trpím ako kôň. (Aj kone sa strieľajú, či?) Rezala by som sa, grcala by som, keby som mala pocit, že to má šancu pomôcť, ale asi tomu príliš neverím. Mám pocit, že stačí jeden fakt zlý deň a dopadnem úplne a absolútne zle.

Ono najhoršie na tom celom je, že tieto stavy intenzívne nabité negatívnymi myšlienkami, sú prítomnosťou a pozornosťou druhých ľudí vlastne relatívne ľahko zažehnateľné. V jeden deň sa vo mne dokáže prestriedať strašne veľké množstvo emócií, idem od spokojnosti cez hysterický plač k samovražedným myšlienkam a naspäť, čo je naozaj poriadne vyčerpávajúce. Ale ide mi teda o to, že v jeden moment môžem byť na pokraji úplného rozkladu a v druhý to všetko hodiť za hlavu, pustiť si seriál alebo podcast a hovoriť si, že predsalen stojí za to žiť. Je to divné a nepríjemné, a preto vždy váham s vyhľadaním pomoci, lebo na tom nie som zle konzistentne, 24 hodín denne, ale mám aj trochu svetlejšie chvíľky, v ktorých mi branie liekov príde zbytočné. Čo je pre mňa kvôli môjmu minuloročnému mini blackoutu ešte stále celkom veľký strašiak.

Neviem, čo bude, ani ako mi bude, ale aspoň že je zajtra už naozaj sobota. Mám plány, lebo keby som nemala, chcela by som iba spať. Aj keď ktovie, či by to nebolo prospešnejšie.

Džejn.