Vedľajšie účinky

Antidepresíva som vydržala brať týždeň. Presne sedem dní. Lebo som v stredu na stand-upe skoro odpadla. Nikdy pred tým sa mi nič podobné nestalo. A nemám pocit, že by som bola fyzicky chorá. Takže svoju chvíľkovú stratu zraku a sluchu pripisujem liekom, ktoré som začala brať.

Bolo to naozaj celkom strašidelné. Teda myslím pre mňa. Mala som pocit, že tými ostatnými ľuďmi ani nehlo. Ale tak nie každý príliš prežíva nepríjemnosti iných a celkovo mám pocit, že sme ako spoločnosť takí, že sa snažíme nepríjemnosti prehliadať, aj keď sa dejú priamo pred nami. Bolo to teda takto. Pred stand-upom väčšinou chodievam na záchod, lebo ráno pijem veľa čaju a potom mi okolo tej pol jedenástej treba ísť pomerne často cikať. Ale na záchode práve niekto bol. Tak som si povedala, že veď netreba mi až tak, vydržím to počas stand-upu a pôjdem až po ňom. Už ako som došla do tej kancelárie, začala som mať taký zvláštny pocit, akoby som prestávala mať kontrolu nad svojím močovým mechúrom a reálne som sa začala báť, že sa tam pred všetkými pocikám, aj keď mi fakt nebolo treba vlastne skoro vôbec. Potom to už išlo veľmi rýchlo. Prvý človek rozprával strašne dlho, ja som bola mysľou úplne inde, ale snažila som sa sústrediť. A zrazu som pocítila také akoby mravčenie tesne pod povrchom kože na temene hlavy. A to mravčenie sa mi začalo presúvať po chrbtici do rúk a nôh. Najprv som si myslela, že to dokážem nejak zastaviť, potom som chvíľu zvažovala útek, ale kým som sa stihla rozhodnúť pohnúť, už som bola mimo.

Ako poslednú vec si pamätám, že som sa pozrela na svoje ruky, potom som asi na chvíľu stratila vedomie, nič som nevidela, nič som nepočula, ale neuvedomovala som si to. A potom si pamätám svoj spanikárený hlas, ktorý hovoril "Je mi zle, ale neviem prečo." (Čo inak nebola pravda, lebo som bola dosť presvedčená, že je to z liekov, ale zrejme som si myslela, že to bude dávať viac zmysel ako to, čo som naozaj chcela povedať - "Je mi zle, ale neviem ako." Lebo nikdy v minulosti som taký pocit nezažila.) Vtedy som ešte stále nič nevidela alebo som možno mala zatvorené oči, lebo hneď na to, keď na mňa začal hovoriť kolega "Janka, sadni si." tak si pamätám, že som sa naňho pozrela a aj som ho naozaj videla. Tak som si teda sadla a v tom momente mi tak šialene začalo zvoniť v ušiach, že som si ich musela zakryť rukami. A ostatní ďalej pokračovali v stand-upovaní. Ja som pomaly prichádzala ku zmyslom, a cítila som, ako mám spotené oba lakťové záhyby.

Zotavila som sa celkom rýchlo, ale reálne ma to vystrašilo, lebo tie antidepresíva fakt mohli byť asi jediná príčina. Takže vo štvrtok som si ich už nedala. Lebo psychiater povedal, že ak mi po nich nebude dobre, tak ich nemám brať. Zrejme by som však mala ísť znova za ním, nech mi predpíše niečo iné. Akurát sa celkom bojím, že aj na niečo iné budem mať zlú reakciu. Takže nateraz na to zase na chvíľu kašlem, kým mi buď niekto neprehovorí do duše alebo nebudem sama zo seba až príliš zúfalá.

Ono, ja som veľkú časť svojho života túžila po tom, aby som odpadla. Lebo raz spolužiačka odpadla pri odpovedaní pri tabuli v škole a zrazu bola (aspoň na nejaký čas) stredobodom všetkej pozornosti. A keď som nastúpila do tejto práce, tak som si po nociach predstavovala, ako keď budem na stand-upe, tak mi príde zle a odpadnem. Ale tak naozaj na zem a zostanem tak možno aj pár minút a nie toto, čo sa stalo. Ale vlastne teraz keď som zistila, že som tým ľuďom dosť ukradnutá, tak už aspoň viem, že je to blbosť. (A keby som aj mala pozornosť, keby som bola v bezvedomí, tak by som o tom predsa nevedela, že. Treba si proste dávať pozor na vlastné priania. Lebo sa môžu splniť.) Potom som mala pocit, že sa im tam všetkým musím ospravedlniť a aj som sa párkrát ospravedlnila, lebo som mala pocit, že to, čo sa práve stalo, je narušením ich pokojného dňa. Aj keď sa netvárili, že by bolo.

Proste mám za sebou svoju prvú skúsenosť s chvíľkovým stratením vedomia a musela som tu o tom napísať, lebo o tom nemám komu povedať. Nie preto, že nechcem, aby ma ľutovali, ale preto, že sa bojím, že by im to bolo jedno. Welcome to my fucked up mind.

Džejn.