Život po škole

Vždy keď idem vlakom domov z výletu, chce sa mi plakať. A viem, že si môžem sama za to, že sa vôbec niekam musím vracať. Že nedokážem zostať inde ako tu.

Človek je milý a chce pomôcť, a potom môže iba dúfať, že sa mu to nevypomstí. Keď za tebou v nákupnom centre príde cca 20-ročný človek s prosbou, že si potrebuje zavolať, lebo sa mu vybil mobil, je to podozrivé? Mobily sa vybíjajú, ľudia v nákupných centrách zvyknú byť s inými ľuďmi, od ktorých sa na nejaký čas môžu oddeliť a pamätať si telefónne čísla blízkych osôb nie je až tak zvláštne. Má namaľované pehy, cool účes a papierové tašky s vecami, tak vzbudzuje dôveru. Sorry, že ma ešte neojebalo dosť ľudí na to, aby som bola príliš opatrná. Pre číslo, ktoré mi nadiktovala, a ktoré na druhom konci nikto nezdvihol, je po vyhľadaní na googli, nájdený jeden záznam. Erotická zoznamka vo wayback machine. Význam toho, čo presne to znamená, mi trochu uchádza. Ak som iba nič netušiac volala na erotickú zoznamku, ktorá bola aj tak obsadená, až tak ma to neštve. Ak je erotická zoznamka zástierkou pre miesto, kde zhromažďujú telefónne čísla, ktoré následne využívajú na nekalé účely, už sa mi to pr...

Dnešný cestovateľský horor, ktorý pre mňa vlastne nenastal, ale aj tak som vystresovaná z toho, ako o chlp som unikla trojhodinovému čakaniu na bratislavskej h lavnej stanici. Už som sa pomaly zberala na stanicu, ale hovorím si, že ešte pozriem internety a zistím, či sa nestala nejaká nehoda, kvôli ktorej by meškal vlak, na ktorý som mala kúpený lístok. A samozrejme, že som zistila, že stala. Ono to je vlastne spravené tak, že vlaková súprava, ktorá príde z Prahy do Bratislavy, má o hodinu od svojho príchodu odchod naspäť smer Praha. Viem to, lebo v septembri meškala z Prahy skoro hodinu a videla som, ako ju upratujú, aby sme tam my mohli nastúpiť a odísť, s vtedy iba asi 10-minútovým meškaním. Dnes však situácia vyzerala horšie. Na trati z Prahy, medzi Brnom a Břeclavou, bol stret vlaku s osobou, t akže vlaky na inkriminovanom úseku vôbec nemohli premávať. Vlaková súprava, ktorou som mala ísť, sa teda nedokázala dostať do Bratislavy, aby z nej následne mohla odísť. Toto som zistila eš...

Je ľahké chytiť miernu depku, keď sú dni také teplé, že sa nedá robiť nič iné ako spať. V extrémnych teplotách, či už v zime alebo v lete, mi je psychicky zle, lebo by som aj chcela tráviť čas mimo domu, ale proste to nejde. V podstate je to nebezpečné. Dá sa byť iba v nákupných centrách a tam ma to už tiež dosť deptá. Vždy si kúpim niečo, čo mi absolútne netreba. Začína sa mi to tu kopiť, začínam sa topiť v hlúpych maličkostiach, mydlách, liekoch proti bolesti. A v jedle. Je to príliš jednoduché, iba ísť a kúpiť čokoľvek, a zároveň tak hrozne zložité kúpiť tú správnu vec. Všetko niekomu ubližuje, či už ľuďom, ktorí to vyrábajú alebo môjmu telu, do ktorého to vkladám. Táto rýchla doba so svojimi vymoženosťami by mala už konečne spomaliť. Tak trochu blúznim, ale to vlastne skoro vždy. Dnešok nie je výnimkou. Nea

Chcela by som pauzu. Ale nedokážem o ňu požiadať. Bojím sa čo i len začať vyjednávať, lebo vôbec neviem predpokladať, ako budú reagovať. Chcela by som priestor na úplné zrútenie sa. Ale keď ten priestor budem mať, zrejme už nebudem potrebovať rúcať sa. Zrútením chcem iba vypnúť, ukázať, že už nezvládam každodenné úkony. Ale keď tie úkony nebudem musieť robiť, nebudem potrebovať od ničoho pauzu. Kto vymyslel tento svet, v ktorom musíme byť na tom psychicky alebo fyzicky zle, aby nám niekto platil za to, že nepracujeme? Prečo nemôžeme prácou nazývať aj sprchovanie sa, chodenie na prechádzky, umývanie si zubov, jedenie, spanie? Prečo si činnosť jedného človeka zaslúži peňažnú odmenu, ale keď rovnakú činnosť vykonáva niekto iný niekde inde, už zaplatené nedostane? Prečo niekto môže maľovanie a písanie nazývať svojou prácou a niekto umenie musí mať iba ako niečo, čo robí vo voľnom čase? Bolo by pekné nemusieť vytvárať žiadnu hodnotu pre túto spoločnosť a stále mať z čoho dlhodobo žiť. Bolo ...

Ako ma otázka, prečo nepoužívate medzizubnú kefku, dokáže dostať do existenčnej špirály? Jednoduchá odpoveď je, že som lenivá. Zložitá odpoveď je, že za tou lenivosťou sa zrejme skrýva veľa naučených vzorcov a presvedčení o mojej hodnote. Nikto ma nenaučil, ako sa o seba starať. Alebo že je to vôbec potrebné. Nikto mi nebol vzorom pre desaťkrokovú skincare rutinu, každodenné sprchovanie, robenie akéhokoľvek športu, jedenie ovocia a zeleniny, správne čistenie zubov, chodenie do prírody, ani pre ďalšie užitočné veci, na ktoré si teraz nespomeniem. Bola som nechaná napospas osudu a výberu cesty najmenšieho odporu. Bola som nechaná v tom, že o telo sa treba starať iba veľmi okrajovo. Bola som presvedčená o tom, že nie som dostatočne dôležitá na to, aby o mňa bolo treba dbať. Keď o mňa nedbajú ostatní, prečo by som mala ja? Nežijem pre seba, ale pre nich. Tak ak pre nich nie je dôležité, aby ma naučili, ako sa starať o svoj zovňajšok, asi to netreba. To je tá logika, s ktorou idem do hocičo...