Život po škole

Som unudená a osamelá a neviem, či sa mi chce takto žiť. Myslím si, že moja myseľ je čistá, ale možno ani nie, keď rozmýšľam nad tým, že by bolo príjemnejšie nebyť. Mám kopu možností, čo robiť a ja si vyberám ničnerobenie. Už tretí týždeň idem ráno do práce a poobede naspäť z práce domov, maximálne niečo nakúpim, doma ľahnem do postele alebo sadnem pred telku a čítam si alebo pozerám seriál. Zakazujem si chodiť do mesta, ak vyslovene niečo nepotrebujem alebo nie som s niekým dohodnutá, že sa stretneme. Mám jedného jediného človeka, s ktorým sa vídavam asi raz za mesiac, a to strašne nestačí. Chcem aj nechcem byť sama, chcem aj nechcem spoznávať nových ľudí, chcem aj nechcem doprosovať sa tým, ktorých som kedysi poznala. Rozmýšľala som nad oslavou svojich 30. narodenín (znova). Že koho by som pozvala. A reálne mám problém vyskladať skupinu piatich ľudí (mám možno tak troch). Na svoje posledné narodeniny som si pri sfukovaní sviečok priala, aby to bolo poslednýkrát. Nebolo to pekné prian...

Nachádzam sa v zakliatom období, kedy sa nadchnem pre nejaký výlet a vzápätí si poviem: načo vôbec niekam chodiť. Možno to bude tým, že som minula more peňazí, takto sa aspoň trochu chránim pred tým, aby som minula ešte omnoho viac. Chodím iba prstom po mape, vytipujem si miesta vo Viedni či v Trnave a o päť minút ma to prejde. Keď si uvedomím, že by som musela ísť vlakom, radšej výlet zavrhnem. Vlakov mám už na tento rok dosť. A keby som chcela, aby ma niekto odviezol, musela by som sa s ním dohodnúť, spoliehať sa na to, že ani jeden z nás neochorie, že sa nepokazí auto, že sa zhodneme na tom, kam chceme ísť. Zvyčajne ideme tam, kam chcem ja, ale aj to je vlastne trochu problém, lebo už ma nebaví všetko plánovať. Hrozné, že kamkoľvek chcem ísť, čokoľvek chcem robiť, musím sa nejako pričiniť o to, aby sa to udialo. Rada by som niekomu odovzdala kontrolu, ale samozrejme iba človeku, ktorý presne vie, čo sa mi bude páčiť. Mám to so sebou ťažké, čo vám budem hovoriť, na jednej strane chce...

Prečo sú hrany života také ostré, že potrebujú brúsenie? Mám pocit, že všetko, čo robím, robím iba preto, aby som vydržala žiť. Pozerám Netflix, cestujem, počúvam podcasty, nakupujem, jem sladké, pijem kofeínové nápoje, beriem lieky proti bolesti, chodím do kina, do divadla, do galérií. Lebo keby som toto všetko nerobila, hrany života by boli až príliš ostré na to, aby som ich zniesla. Ale akého života vlastne? Čoho hrany to brúsim? Prečo nemôžem mať vedomie bez hrán? Prečo potrebujem stimuly a vyrušenia na to, aby som dokázala existovať? Prečo tak hrozne nechcem pracovať, ale zároveň nechcem byť obmedzovaná nedostatkom peňazí ani byť zavislá na niekom, kto mi bude poskytovať peniaze na moje výdavky? Chcem posteľ a starostlivosť a nekonečné premietanie príbehov priamo v mozgu. Chcem sa nehýbať, nepočuť, nemyslieť. Tak strašne túžim po oddychu, že mám chuť plakať. Mám pocit, že som vyhorená, pritom som vo svojom živote ani tak veľa neurobila. Ale asi ide o to, s akou nechuťou všetko rob...

Do minuloročných nohavíc som si musela všiť o asi 8 centimetrov dlhšiu gumu. Vo veľkostnej tabuľke na podprsenku nie je toľko centimetrov, koľko som si reálne namerala pod prsiami. Zdá sa mi, že môj paplón ma už dostatočne nezakrýva. Napriek tomu väčšinu času nemám pocit, že by moje telo bolo priveľké. Alebo si možno iba nedovolím mať ten pocit. Klamem samu seba, aby som mohla ďalej vyžierať, ďalej sa nehýbať, ďalej stagnovať. Klamem samu seba, aby som sa mohla ďalej podvedome nenávidieť a sabotovať všetky svoje pokusy o zmenu. Nedokážem sa prinútiť pocítiť ťažobu svojho tela, naozaj ju vnímať, lebo neviem, čo by som s tým spravila. Neviem, ako sa mení spôsob žitia. Vraj malými zmenami, ale ja sa neprinútim spraviť ani tie najminiatúrnejšie. Netuším, odkiaľ by som mala začať. Svoj život som stavala na základoch pohodlnosti a aj keď chodiť po svete s priveľkým telom by som nenazvala zrovna pohodlné, je pohodlné v ňom sedieť alebo ležať. A to je predsa to, čo robím väčšinu času. Osem hod...

Bude to tak super, keď konečne nebudem mať prácu. Keď ma vyhodia kvôli tomu, že nie som dosť dlho pripojená na VPNke a nevyprodukujem 200 riadkov kódu každý deň. Bude to krásne, keď budem môcť byť sama sebou, svojou finálnou formou, bez obmedzení pracovného času. Keď sa dostanem do internetových králičích nôr a zostanem zakliesnená hlboko v nich. Hej, som poriadne delulu, ale čo iné mám robiť, ked sú tu vydrbaní makači, ktorí nechcú alebo nevedia oddychovať a očakávajú od svojich podriadených to isté? Ja sa nechcem snažiť najviac ako dokážem, lebo to už mám odskúšané. Viem, že také fungovanie mi nerobí dobre. Spôsobuje mi srdcové arytmie a iné zdravotné nepríjemnosti. Prečo nás proste nemôžu nechať pracovať ako zvládame, alebo aspoň nemotivovať k výkonu strachom z vyhadzova, ale pekne pochvalou? (Lebo ich manažérske schopnosti sú skoro neexistujúce.) Chcú si vytvoriť dream team ľudí bez osobného života, ktorí ničomu nerozumejú, ale budú poslušne upravovať na základe požiadaviek niekoho...

Mala som dnes byť v Žiline, v divadle. Nešla som. Lebo leto skončilo, lebo stačilo výletov.  Tak prázdno vypĺňam nakupovaním. Nie je to dobré, nie je mi dobre. Keď pomyslím na dni počasím donútene strávené vnútri, ktoré ma čakajú, mám chuť vyrobiť nejakú drámu, len aby sa niečo dialo. Keď pomyslím na tú nekonečnú nudu, ktorá ma čaká, mám chuť byť radšej v kóme. Pozrela som si video jednej osoby na Youtube, v ktorom odpovedá na otázky svojho o štyri roky mladšieho ja. A to, ako veľmi rôzne sú tieto jej dve verzie, ma zaráža. Pamätám sa, že som videla to video spred štyroch rokov, keď bolo nové a tešila som sa, ako natočí to tohtoročné. Prešlo to ako voda a ona vyzerá aj správa sa úplne inak. Dospelejšie. Jej nová verzia sa mi hnusí. Mala som ju rada takú rozlietanú, emocionálnu, nezakotvenú. Ale zdá sa, že druhým ľuďom asi trvá kratšie, kým vyhľadajú pomoc a nechajú si pomôcť. Ona je na antidepresívach a aj ja by som mohla byť, ale nie som. Jej terajšia vyrovnanosť sa mi protiví, le...