Príspevky

Améba

Pamätáte si ten diel Dr. Housea, v ktorom si človek zaniesol do tela amébu, ktorá požiera mozog? Bolo to kanvičkou na preplachovanie nosa a vodou z vodovodu. Odkedy som ten diel videla, občas si naň spomeniem. Potom ale neviem, prečo robím sprostosti. Prečo pokúšam osud. Ja som si síce vodu neliala do nosa, ale do ucha, no ak mám poškodený ušný bubienok a tá améba vo vode z nášho kohútiku bola, de facto som si podpísala rozsudok smrti. Mala som pocit, že mám zaľahnuté ucho a čo som si pamätala od ORL lekárky, bolo, že naposledy, keď som k nej prišla so zaľahnutým boľavým uchom, tak mi ho iba vystriekala vodou a dala mi na doma antibiotické kvapky. Avšak akosi mi nedoplo, že zrejme nepoužila vodu z vodovodného kohútika. Ale ja áno. Lebo predsa nepôjdem so zaľahnutým, zatiaľ neboľavým uchom hneď k lekárke, keď to, čo mi spravila ona, dokážem spraviť aj doma. Ani by som na to už nemyslela, ale dnes ma to ucho začalo bolieť. Celkom poriadne. Po tom, ako mi zabral liek proti bolesti, ešte s...
Čítať ďalej

Dvojjazyčnosť

Nie som v koži aktuálne násťročných ľudí a nikdy nebudem, ale ich anglicko-slovenské rozhovory ma desia. Dokážem sa vžiť do situácie obklopenosti anglickým obsahom, no asi si nedokážem predstaviť, aký veľký to na nich malo vplyv, keď boli malí. Ja som v detstve pozerala rozprávky a seriály nadabované do slovenčiny, prípadne češtiny, a tipujem, že oni asi ani nie. Vyrastali a stále vyrastajú v dobe Youtubu, Netflixu, iných streamovacích služieb a všelijakých sociálnych sietí, kde je väčšina vecí po anglicky. A zrejme ich to poznačilo. Alebo je to úplne inak a angličtinu berú odinakiaľ ako z internetu. Napríklad, pokiaľ viem, v ostatných rokoch sa veľa rodičov snaží, aby ich deti boli bilingválne, preto sa ich už odmalička snažia viesť k jazyku, vo väčšine prípadov zrejme k angličtine. A to jednak tak, že ich dajú do školy, kde sa rozpráva primárne po anglicky, a zároveň sa s nimi rozprávajú po anglicky aj doma. Mne raz moja mama povedala, že ľutuje, že nás s bratom nedala do anglickej š...
Čítať ďalej

Pozorovateľka

Videla som vašu spoločnú fotku, zopár mojich bývalých spolužiačok pokope u jednej z nich v byte. A ja nikde. Nepozvaná, nespomenutá, nepomyslená. Pichol ma osteň závisti v hrudi, ale slabšie ako zvyčajne. Lebo vlastne dobre, že si na mňa spomenie čím ďalej tým menej ľudí. Aspoň ich môžem vyškrtať zo svojho zoznamu tých, na ktorých mi záleží. Aspoň už nemusím mať zlý pocit z toho, že sa neozývam. Odpadá mi kameň zo srdca, rozväzujú sa uzly na betónových kvádroch, ktoré ma ťahajú ku dnu. Bez vzťahov budem ľahká ako vták, nebude nikto, kto by mi chcel kecať do toho, ako trávim čas, ako vyzerám, ako sa obliekam, alebo čo a kedy jem.  Samozrejme, nefunguje to presne tak. Ale mohlo by. Vy ste sa vykašľali na mňa, vlastne ja ako prvá na vás, ale očakávala som, že sa aj tak ozvete. Asi som si myslela, že som bohvieako výnimočná, že bezo mňa nedokážete žiť, ale ten kto nedokáže žiť som bola a vždy budem ja. Stačí mi fikcia, nefunkčnosť v nej, dráma, slzy, vypätie, idem si to všetko cez obra...
Čítať ďalej

Dieťa

Si taký ten materinský typ, v tvojej prítomnosti sa mením na dieťa. Dieťa, ktoré sa ti chce líškať, ktoré chce, aby si ho mala rada, aby si sa oň postarala, aby si ho ľúbila. A to je značne divné, keďže sme dve dospelé ženy bez akéhokoľvek rodinného puta. Takže nie, neprídem na kávu a nielen preto, že bývaš na mieste, kam sa asi ťažko dostanem bez auta. Neprídem hlavne preto, že mi tvoj odchod spred troch rokov zlomil srdce ako dieťaťu zlomí srdce odchod jeho mamy. Rátala som s tebou a ty si odišla. Nepovažovala som ťa za kolegyňu ani kamarátku, ale za niekoho, kto by dokázal pohladiť a utíšiť, napriek tomu, že si odo mňa o polovicu menšia a nie až tak oveľa staršia. Vyžaruješ niečo, čo ma dráždilo aj upokojovalo zároveň, no dnes mi to už prišlo iba nepríjemné. Cítila som sa pri tebe ako bezbranné, odovzdané dieťa, ktoré sa ti chce zavďačiť. Možno som dnes chcela, aby si čo najskôr odišla preto, že si vo mne začala prebúdzať nejaké emócie. A ja teraz nemám čas na emócie. Rozhodne nie t...
Čítať ďalej

Rozhodnutie

Nechcem ti prikazovať, čo máš urobiť, len skúsim zazdieľať svoju skúsenosť. (A nejaké tie nevyžiadané rady.) Keď som bola v počiatočnom štádiu romantického vzťahu, mala som pocit, že sa pre toho druhého človeka musím stať lepšou. Že si zaslúži, aby som sa pobila so svojimi démonmi, aby som začala riešiť svoje problémy. Ale to veľmi rýchlo nabralo naozaj zvláštny spád. Najprv som išla ku psychologičke, po troch sedeniach som však mala pocit, že to nikam nevedie, tak som prestala. A išla som k psychiatrovi. Len tak, bez odporučenia všeobecnej lekárky, lebo na psychiatriu sa dá zájsť aj bez výmenného lístka. Dnes by som povedala, že tento krok ľutujem. Išla som tam zbrklo, impulzívne a z nesprávneho dôvodu. Chcela som sa nechať instantne opraviť, pretože som si myslela, že to bude jednoduché a že presne to po mne ten druhý človek chce. Ale to, že som sa začala rýpať vo svojich problémoch, ma dostalo do dosť zlého emočného rozpoloženia. Zrazu sa uvoľnilo všetko, čo som roky potláčala a on ...
Čítať ďalej

Kruh

Zaujímavé, že keď som si myslela, že priberám, moja hmotnosť bola pri každom vážení v podstate rovnaká a keď som začínala mať pocit, že som možno trochu schudla, zistila som, že mám o tri kilá viac. Asi za to budú môcť tie tabličky Lindt čokolád, ktoré som počas uplynulého mesiaca zožrala. Boli asi štyri? Možno päť, proste ma prenasledovala chuť na čokoládu, do toho minimum pohybu, lebo veď vonku je už večer zima a tma a cez pracovný deň musím sedieť pri počítači. Samozrejme to, že sa mi vôbec nechcelo variť a ani som nemala nápad, čo variť, takže som zjedla hocičo hocikedy, k tomu celému tiež dosť prispelo. A zjavne ani stres mi tentokrát nepomohol v odbúravaní kalórií, ale skôr podporil moju chuť na sladké. Ale žijem s tým, čo mám, čo mi bolo nadelené a čo som si sama na seba "ušila". Podľa nálad v mojich článkoch môžete trackovať môj cyklus, takže nasledujúce dva týždne sa zrejme neozvem, a potom znova nastúpi čistá depka. Aj to je kolobeh života. Nea
Čítať ďalej

Hnev

Niekedy mám chuť prikázať všetkým, čo sa oddrbali z Bratislavy, aby sa okamžite vrátili naspäť a začali so mnou tráviť čas. Boli letné prázdniny, videli sme sa nulakrát, jedenkrát, dvakrát, ja som bola cez týždeň tu, vy ktovie kde, to znamená, že ma už nechcete, nepotrebujete vo svojom živote, keď si ani cez prázdniny na mňa nenájdete deň či aspoň hodinu. Strašne ma to štve, strašne ma štve, že sa niekto dokáže zdvihnúť a preniesť celý svoj život inam a viem, že je to zrejme preto, že závidím, ale aj tak. Prečo odchádzate, prečo kurva všetci odchádzate, prečo odchádzate práve tí, s ktorými som vo svojom živote rátala a chcela byť. Nikdy sa s tým nezmierim, nikdy sa cez to neprenesiem, vždy vám to budem zazlievať a budem vás nenávidieť a pritom ak o päť, o desať rokov napíšete, že ma predsalen na chvíľu chcete vidieť, pribehnem a budem si užívať ten kúsok lásky, ktorý ste mi zrazu v obmedzenom množstve ochotní dať. Do piče aj s vašimi výletmi, do piče aj s vašimi inými kamarátmi, známym...
Čítať ďalej