Príspevky

Naivná

Vieš prečo už minimálne druhý rok podnikám najviac výletov na jeseň? Lebo ma po celom roku snahy dohodnúť sa s niekým, prestane baviť čakať. Ani neviem, či na tie miesta naozaj chcem ísť. Iba chcem ísť NIEKAM. Nebyť stále doma. Možnosti mám, kvôli spoliehaniu sa na hromadnú dopravu, značne obmedzené. Takže zvyčajne končím každý rok na rovnakých, vlakom prístupných miestach. Začne to Viedňou, možno pokračuje nejakým menším mestom, tento rok to boli Piešťany. Následne príde jar a leto, kedy mávam nával energie a odolnosti na pokusy o plánovanie výletov s inými ľuďmi. Tento rok sa mi podaril... jeden, možno dva? Aj keď, ani tie by som reálne nerátala. Obidva v podstate neboli spoločnými výletmi mňa a niekoho iného na pre nás nové miesto, ale skôr moje prispôsobenie sa tomu, kde sa daná osoba potrebovala práve nachádzať. Raz som išla s kamoškou do jej rodného mesta a druhýkrát za inou kamoškou do mesta, kde aktuálne býva. Čo samozrejme nie je zlá zámienka na výlet. Ale medzi týmito dvomi u
Čítať ďalej

Spúšťač

Dobre, máš pravdu, moje depresívne stavy, samovraždené myšlienky a úzkosť majú svoje dôvody. Len som si akosi nevedela spomenúť na tie konkrétne. Keď je dané zlé obdobie už za mnou, zahrabem ho, snažím sa naň zabudnúť. Prečo som sa ako sotva štrnásťročná začala rezať? Prečo som počas celej vysokej školy dennodenne žila s myšlienkami na ukončenie svojho života? Bála som sa, čo bude ďalej. Takisto aj v prvý deň v práci. Odvtedy sa to celkovo zlepšilo. Ale ešte stále zvyknú prísť spúšťače. A keďže som sa poriadne nenaučila vyrovnávať sa so svojimi emóciami nedeštruktívnymi spôsobmi, ostávajú mi iba tie nesprávne. Myslím si, že spúšťačom mojej aktuálnej prehnanej úzkosti boli dušičky, ktoré som úplne odignorovala. No napriek tomu som si uvedomovala, kam som mala ísť. Ďalej sa veci už len nabaľujú. Tiché šepkanie o vyhadzove niektorých testerov, presádzanie sa do iných kancelárií a iné nepríjemné zmeny. Vnímam úzkosť a depresiu niektorých dotknutých, a to zúskostňuje mňa. Snažím sa vysvetli
Čítať ďalej

Odpovede

Tvoja sestra pracuje na tej istej katedre ako moja mama. To je rozhodne zaujímavé. Nemyslím si, že s touto informáciou niečo dokážem robiť a nemyslím si, že s ňou zrovna chcem niečo robiť, ale je dobré mať to na pamäti. Pre každý prípad. Ty si sa pýtal, ja som odpovedala. Neboli to jednoduché otázky, ani jednoduché odpovede. Zamotala som sa, ešte aj teraz som trochu pomotaná. Vraj sa ti lepšie rozpráva, keď nie si triezvy. Verím ti. Istá hladinka je fajn na odhodenie zábran, popustenie hraníc, dovolenie si pustiť ústa a myseľ na špacír. Ja som bola skôr nervózna, ako príjemne pripitá. Neviem, či vôbec niečo z toho, čo som ti povedala, bolo konzistentné. Pýtal si sa na veci, nad ktorými sa príliš nezvyknem zamýšľať. Teda ešte som pre ne nenašla vysvetlenie. Ešte som neabsolvovala dostatočné množstvo terapie na to, aby som sa dostala k odpovediam. Môžem iba špekulovať, na mieste si vymýšľať, polemizovať. Nedokážem odhadnúť, čo je naozaj pravda. Prečo niektoré veci v mojom živote sú tak,
Čítať ďalej

Bezohľadná

Prečo je mojím spúšťačom situácia, keď pri stole sedí viacero ľudí a necítim sa byť súčasťou ich konverzácie? Sedem je priveľa na to, aby sme sa mohli rozprávať všetci spolu. Na jednom konci stola je vytvorená jedna skupina, na druhom konci druhá a ja v strede medzi nimi neschopná zapojiť sa. Počujem obidva rozhovory, žiadny z nich mi nie je blízky, na čo môj mozog odpovedá nutkaním porezať sa. Prosím ťa, mozog, prečo mi toto robíš? Veď predsa nemusí byť nonstop témou konverzácie to, čo zaujíma mňa. Daj si pauzu, odfiltruj ich ako biely šum, zasnívaj sa s otvorenými očami. Nemusíš ich stále počúvať, reagovať, byť duchom prítomná. Iba buď rada, že sa bavia. No a čo, že bez teba. Ako sa zo sebapoškodzovania a samovražedných myšlienok stal súci zvrat konverzácie? Venujte mi, prosím, svoju pozornosť, lebo práve v tejto chvíli bojujem s naliehavým nutkaním porezať sa. Fuck off. Keď nevieš, čo iné, hľadáš katastrofy? A komu tým reálne pomáhaš? Ich to nezaujíma, iba ich utvrdzuješ v tom, že s
Čítať ďalej

Bezhodnotná

Nehovor mi, že mám na viac, lebo by som ti mohla uveriť. A čo potom? Mám stratiť svoj obranný štít strachu a začať si myslieť, že môžem niečo dokázať? Že môžem viac ako len chodiť do práce, ktorá ma miestami až príliš stresuje a po nej hľadať spôsoby naplnenia? Mám si dovoliť odísť, cestovať, objavovať? Mám chcieť zmenu, nájsť cieľ a ísť si za ním? Nemôžem uveriť, že som schopná. Nemôžem si dovoliť dať priestor svojmu potenciálu. Nemôžem si nechať hladkať ego. Nemôžem veriť, že pochvalné slová myslíte vážne. Nemôže ma rozladiť, keď mi pripomenieš, že si mi raz povedal, že by si chcel, aby tvoja dcéra bola ako ja. Ja neexistujem. Proste nie som. Ja je amorfné čosi, čo sa na všetko pozerá z vrchu a čaká, kým nadíde jeho chvíľa. Ja ešte nemá život. Toto, čo vidíš, nie je ja. Toto nie je môj život. Musím si to hovoriť, musím tomu skúsiť veriť, lebo to nemôže byť inak. Toto nemôže byť život môjho ja. Toto nemôžu byť tie dni, ktoré prežíva. Jeho dni ešte len prídu. Jeho dni budú iné ako tiet
Čítať ďalej

Úzkosť

Nepripomínaj mi, čo nemám. Nehovor mi o tom, čo nikdy mať nebudem. Pomaly padám do priepasti, šmýkam sa strmým svahom rovno do pekla. Čo ma tam čaká? Nikto nevie. Iba tuším, že to nebude žiadna sranda, iba navnímavam strach, čo odtiaľ ide. Nevyhnem sa tomu dopadu. Už je blízko, nemá zľutovanie, ešte mi daj trochu času, trochu vzduchu, zopár dní bez teba. Viem, že chcem priveľa a nikdy nebudem mať dosť. Vždy budem chcieť viac. Viac vecí, viac dielov, viac úderov srdca. Ale raz to musí skončiť. Raz už nebude priestor na viac. Možno si predstavujem pokoj, ktorý je nereálny. Možno je život neustále behanie v kruhu. Možno je život nekonečná sťahujúca sa špirála. Po ktorej prichádza ten pád, ktorý cítim. Je to akoby som vynechala jeden schod po ceste dolu, chvenie v hrudi, ktoré prichádza, kedy chce, studený pot, návaly tepla, zrýchlený tlkot srdca, problém nadýchnuť sa, bolesť za hrudnou kosťou. Viac úzkosti, ako moje telo dokáže zniesť. Dokedy ju ešte budem musieť znášať? Možno radšej nič
Čítať ďalej

Uväznená

Môj život nikdy nebol môj. Bude to znieť ako blbosť, bude to znieť ako nevďačnosť, veď nikdy som nebola do ničoho tlačená, nútená, nikdy som nemala ničoho nedostatok. Nikdy som sa nemusela zamýšľať nad tým, odkiaľ sa berú peniaze, či si budeme môcť dovoliť jedlo, nikdy som sa nemusela uskromniť, príliš sa obmedzovať. No napriek tomu sa cítim obmedzovaná. Obmedzovaná nevyslovenými požiadavkami. Obmedzovaná predstavami druhých o mojom živote. Obmedzovaná povinnosťami tejto spoločnosti. Obmedzovaná pracovným časom, otváracími hodinami inštitúcií, cestovným poriadkom, svojím strachom. Väčšina týchto obmedzení je iba v mojej hlave, no o to viac sa ich nedokážem zbaviť. Môj život nikdy nebude môj, ak sa budem prispôsobovať tomu, čo si myslím, že odo mňa niekto očakáva. Možno sú to len moje očakávania odo mňa samej, očakávania, ktoré sú budované vonkajšími faktormi, prečítanými knihami, skúsenosťami druhých ľudí. Očakávania, ktoré si internalizujem, no nedokážem ich napĺňať. Keď bola moja mam
Čítať ďalej