Život po škole

Nudím sa a zároveň som kruto vystresovaná. Možno z toho, že viem, že namiesto nudenia sa by som mala pracovať. Nedokážem sa však sústrediť, chcem robiť niečo iné, ale ani neviem, čo vlastne. Napĺňam si voľný čas hlúpymi, samotárskymi, peniaze míňajúcimi akciami a pritom by som mohla robiť niečo zmysluplnejšie. Všetko sa zdá byť zbytočné, všetka snaha o zlepšenie je na nič. Minulý týždeň pre mňa pocitovo trval mesiac, bola som na toľkých miestach - v divadle, na keramike, s kolegami na pive, na konverzácii z angličtiny, v galérii, v kine. A aj tak sú to iba bezvýznamné čriepky času v rámci celého dňa, aj tak väčšinu pokrýva hnusná práca, ktorá mi umožňuje zaplatiť za návštevu všetkých týchto miest. Zároveň je aj dôvodom, prečo na tie miesta vôbec potrebujem chodiť. Dôvodom, prečo tak veľmi potrebujem aspoň na chvíľu vypadnúť, zabudnúť, vypnúť, stratiť sa. Bez práce by som na tie miesta nemohla chodiť, ale možno by som ani nemusela. Len ktovie, čo by som potom robila. Veď nemusím krvopot...

Keby som tam nebola, zrejme by som sa o tom ani nedozvedela. Prajem si, aby som tam nebola. Nechcem byť na miestach, kde sa niečo deje. Nechcem existovať v čase, kedy sa píše história. Mala som začať žiť svoj vlastný život, ale prišla pandémia a odvtedy sa všetko kazí. Izolácia ľuďom škodí, sú zraniteľnejší, podmanivejší, presvedčiteľnejší. Nachádzajú ich skupiny so zlými úmyslami a oni sa proste nechajú strhnúť. Všetko sa rúti do záhuby, ja som iba chcela aspoň nejaké bezpečné priestory, ale aj tie mi dojebali. Štve ma, že je tu situácia, kvôli ktorej chodia tisíce ľudí protestovať. Neznášam, že je to potrebné. Neznášam samu seba za to, že tie protesty vedome ignorujem a neprajem si o nich nič počuť. (Aj tak sa vždy niečo dopočujem.) Túžim po kľude, túžim nežiť tu a teraz. Vedela som, čo sa po skončení predstavenia bude diať na javisku, ale keď v hľadisku vstala ona a začala niečo rozprávať, moja prvá myšlienka bola, toto nie je naozaj. Toto nie je reálne. Toto sa proste nedeje. Úplne...

Neozývaj sa mi celé mesiace, ignoruj moje otázky. Keď však raz predsalen odpíšeš, som celá tvoja. Budem to robiť zas a znova, vždy prídem na tvoje zavolanie. Týraj ma odopieraním pozornosti a hľaď, ako sa priplazím späť, keď sa rozhodneš znova sa mi chvíľu venovať. Táto dynamika mi ubližuje, ale asi to bude môj modus operandi, vzorec, ktorý opakujem, lebo som na túto situáciu zvyknutá. Nedôležitá vo väčšine momentov, preto nemôžem premeškať tie, ktoré si ochotná mi venovať. Tvoja prítomná neprítomnosť mi je povedomá. Vnímam tvoju existenciu, lebo tvoju tvár vidím pod svojimi storkami. Avšak tvoja reálna pozornosť mi nepatrí. Máš na práci iné veci ako byť tu so mnou. Nea

Tak ma bolí vidieť ľudí robiť s niekým iným to, čo by som s nimi chcela robiť ja.  Nejde o žiadne divné veci, iba o cestovanie, spoznávanie nových miest, skúšanie nových aktivít, posedenie pri káve. Chcela som s tebou ísť do Prahy, chcela som stáť poblíž teba, keď si strieľala z luku, chcela som s tebou letieť k moru, vyskúšať novootvorenú kaviareň, fandiť ti, keď si zdolávala náročnú fyzickú výzvu, chcela som s tebou venčiť psíky z útulku, ísť s tebou na chatu. Ale nikto z vás ma pri sebe v tých momentoch nechcel. Nikto z vás ani nerozmýšľal nad tým, že by ma pozval. Nikto z vás na mňa ani nepomyslel. Nie som TEN človek žiadneho z ľudí, ktorých poznám. Nezídem len tak na um, keď riešiš, s kým niečo podniknúť. A určite si za to z veľkej časti môžem sama. Ale to neznamená, že ma moja samota nemôže bolieť. Nea

Nechcem sa rezať, lebo sa obávam, že by som to prehnala, a potom by som bola donútená zrušiť všetky svoje plány. Už by nikto neveril, že sa niekedy dokážem postarať sama o seba. Už by ma nikdy nikto nikam nepustil samú. A ja predsa nemôžem všade vláčiť niekoho so sebou. Nemôžem sa spoliehať na druhých ľudí, že budú chcieť robiť veci so mnou. Musím byť samostatná aspoň v niečom malom, zanedbateľnom. Nemôžem dopustiť, aby sa o mňa ktokoľvek bál viac, ako je úplne nevyhnutné. Nemôžem dať najavo plnú mieru svojej úzkosti. Nemôžem nechať voľne pobehovať všetky svoje paranoidné predstavy. Musím v sebe dusiť strach, aby som ho neprenášala na druhých. Musím krotiť svoje slová, zatajovať svoje emócie, aby som niekoho nerozhodila. Viete, že nemyslím vás. Viete, že mám na mysli jedného konkrétneho človeka. Človeka, ktorému keby predostriem svoje vnútorné prežívanie, netuším, ako by zareagoval. A to ma desí. Tak ako nevie o mojich pocitoch, neviem ani ja o jeho. Sme si urputne stráženým tajomstvom...

Keď sa zdá, že sa veci pomaly utriasajú, zistíš, že asi ani nie. Keď sa už začínaš stotožňovať s novým status quo, zistíš, že ten vlastne ešte nenastal. Že veci sa naďalej menia a preskupujú, kompetencie sa presúvajú, ľudia sa vyhadzujú. A niektorým sa to vôbec nepáči. Ale zas, je sa vôbec čomu čudovať? Všetci zrazu potrebujú šetriť, vo veľkom sa prepúšťa, len tak, z hodiny na hodinu už človek nemá prácu, nemá životnú istotu, stane sa nepotrebným, bezprízorným a zrazu mu napadne, čo keby som si ešte kopol do tých ľudí, ktorí ma vykopli? Otázne je, kedy sa zastaví. Čo mu bude stačiť. Kedy bude schopný posunúť sa ďalej a nechať minulosť minulosťou. Ale ako môže, keď to prišlo tak náhle, keď sa tvárili, že ho potrebujú a on im veril? Koho by to nenaštvalo? A so všetkými ostatnými všednými problémami dovtedajšieho každodenného života, je toho proste priveľa. Potrebuje sa niekde vyventilovať. Len sa bojím, obávam sa, že si zlosť bude chcieť vybiť aj na nás. A nielen slovne. Aj fyzicky. Či r...