Život po škole

Povedal si, že mám jebavé oči? Povedala mi ona vtedy, že mám jebavé oči? Alebo som si to iba vymyslela? Vymyslela som si, že som sa niekedy niekomu možno mohla páčiť? Teda, minimálne moje oči. Má vôbec zmysel nad tým rozmýšľať? Má zmysel skúšať sa rozpamätávať? Má zmysel zamýšľať sa nad pýtaním? Keby to aj bola pravda, predsa je to už tak strašne dávno. Water under the bridge. Aj keby to boli povedali, už si nespomenú. Ale tá fráza. Zapamätáš si, keď niekto nazve tvoje oči jebavými, nie? A myslím naozaj to slovo. To konkrétne slovné spojenie. Jebavé oči. Nie pekné, nie uhrančivé, nie magicky, nadpozemsky modré. Jebavé. Akoby ťa ten, kto to vyslovil, chcel mať. Čabajka, Labajko, chceli ste?

Prečo som prestala chodiť na terapiu? Dôvod číslo jedna - peniaze. Nechala som tam 25 * 60 = 1500 eur za 9 mesiacov. Minula by som tie peniaze aj tak? Zrejme áno. Ale posledný mesiac sa mi vôbec nepáčilo, čo sa na tej terapii dialo. Už aj predtým to bolo nahnuté, ale posledných pár sedení bolo fakt na nič. Iba som tam sedela a väčšinu času som bola ticho. Ani si ich poriadne nepamätám. To naozaj mám platiť za čas, kedy iba sedím s niekým v nepríjemnom tichu? Dôvod číslo dva - počasie. Viem, znie to hlúpo, ale radšej budem v peknom počasí niekde vonku ako vnútri u terapeutky. Hlavne keď som ku koncu už fakt mala pocit, že nič nepreberáme. Nikam sa nedostávame. Už som všetko povedala a ona nevie nájsť tému, do ktorej by zabŕdla, ktorú by načala, do ktorej by sme sa spolu ponorili. Načo takto márniť jej a môj čas? Dôvod číslo tri - blok. Proste som dostala blok. Nedokázala som si dovoliť otvoriť sa na 50 minút týždenne, len aby som potom mala ďalšie dva dni problém so zatváraním sa. Bloko