Život po škole

Meliem tak trochu z posledných síl, štvrtý víkend po sebe mimo domu, to je trochu priveľa. Aj energeticky, aj ekonomicky. Júl som mala výletovo slabý, tak sa to snažím dobehnúť, a sranda je, že dve miesta, ktoré som si začiatkom roka rezervovala ako prvé, zrejme nakoniec ani nenavštívim. Možno je to tým, že sú to skôr výplne ako destinácie, po ktorých by som nejak extra túžila. Výplň v zmysle, že keby som nič iné nevedela vymyslieť, pôjdem tam. Jedno z nich je určite comfort place, pretože ho poznám, ale 4 hodiny vlakom už tento rok fakt nedám. Ale tak, aj o rok bude priestor a čas a peniaze. (Treba tomu veriť.) Inak ešte plány na výlety mám aj na september, dokonca aj na október, tak snáď pekným dňom tento rok ešte neodzvonilo. Nea

je to ako šum nie príliš hlasný, no neutíchajúci už pár dní je tu a podprahovo si šumí a ruší nie je veľkou príťažou iba malou príťažlivosťou môjho vedomia a chcem ti o ňom povedať aj keď viem, že by som nemala viem, že by som si ho mala nechať pre seba lebo tak sa to patrí viem, že by som mala nezaťažovať ostatných ale keď sa o ňom vyslovím stratí aspoň trochu zo svojej intenzity chápeš?

Je pondelok a som v Prahe. A vôbec mi nepríde zvláštne, že nie som v práci. Ani mi nenapadne, že by som mala pracovať. Je predsa leto. Mám mať voľno. Mám mať prázdniny. Mám mať kľud. Mám mať priestor ísť alebo neísť kamkoľvek len chcem. Bez obmedzení. Hovorím si, že keby som bývala sama, keby som nad sebou nemala dozor, už dávno by som bola neprišla do práce a nedala by som vedieť prečo. Iba by som sa v jeden deň rozhodla, že už stačilo. Ale nemyslím si, že by sa to naozaj stalo. Myslím si, že mám v sebe príliš hlboko zakorenený pocit poslušnosti na to, aby som sa len tak vysrala na svoju terajšiu prácu a žila si život tak, ako by sa mi páčilo. Nikdy nebudem spokojná s tým, ako žijem. Vždy budem podnikať iba malé úteky, ktoré moje budúce ja budú stáť viac, ako si teraz vôbec uvedomujem. A na konci budem ľutovať úplne všetko. Nea

Dláždim si cestu do pekla. Svojimi činmi, svojimi slovami, svojimi odchodmi. Odišla som z meetingu, ktorý mal byť na polhodinu, ale trval už 60 minút. A neviedol nikam. Bolo po mojej zvyčajnej pracovnej dobe. Mala som iné plány. Tak som som sa zdvihla a odkráčala som preč. Som si istá, že si si to všimol. A zapísal si si pri mojom mene čierny bod (koľko ich už mám?). Vysvetľuješ, ako git nie je strašiak, ale z mojich skúseností sú s vytváraním vetiev iba problémy. V minulosti som už dvakrát bola v situácii s detached head, do ktorej jednak netuším, ako som sa dostala, a navyše ju niekto musel vyriešiť za mňa, takže stále neviem, ako s ňou naložiť. Taktiež sťahovať do vedľajšej vetvy zmeny z hlavnej je podľa mňa boj a zbytočná strata času a energie.  Podstatou používania vetiev by asi malo mať, že človek môže mať niečo dlhodobejšie rozrobené izolovane a nepokazí tým zvyšok projektu. Ale potom pri tom, ako sa bude snažiť svoju izolovanú vec dostať do hlavnej vetvy, sa toľko narozčuľu...

Som vo vlaku domov a má chuť podrezať si žily. Živo to vidím. Živo si to predstavujem. Vidím kožu rozostúpiť sa, vidím najprv kvapky, potom prúd krvi. Vidím nezáujem ľudí okolo mňa. Ľudí v tomto vlaku. Vnímam nudu, nadšenie, únavu, radosť, nepochopenie. Cítim povinnosť. Povinnosť prísť domov. Povinnosť pokračovať v zabehnutom. Povinnosť ráno vstať a niečo robiť.  Povinnosť prísť a tváriť sa, že tu aspoň trochu chcem byť. Povinnosť zostať. Nea

pokúša sa o mňa ťažoba cítim ju v každom kúte svojho tela je ako veľká prikrývka v posteli príjemná mimo nej prekáža v pohybe