Hnev

Niekedy mám chuť prikázať všetkým, čo sa oddrbali z Bratislavy, aby sa okamžite vrátili naspäť a začali so mnou tráviť čas.

Boli letné prázdniny, videli sme sa nulakrát, jedenkrát, dvakrát, ja som bola cez týždeň tu, vy ktovie kde, to znamená, že ma už nechcete, nepotrebujete vo svojom živote, keď si ani cez prázdniny na mňa nenájdete deň či aspoň hodinu. Strašne ma to štve, strašne ma štve, že sa niekto dokáže zdvihnúť a preniesť celý svoj život inam a viem, že je to zrejme preto, že závidím, ale aj tak. Prečo odchádzate, prečo kurva všetci odchádzate, prečo odchádzate práve tí, s ktorými som vo svojom živote rátala a chcela byť. Nikdy sa s tým nezmierim, nikdy sa cez to neprenesiem, vždy vám to budem zazlievať a budem vás nenávidieť a pritom ak o päť, o desať rokov napíšete, že ma predsalen na chvíľu chcete vidieť, pribehnem a budem si užívať ten kúsok lásky, ktorý ste mi zrazu v obmedzenom množstve ochotní dať.

Do piče aj s vašimi výletmi, do piče aj s vašimi inými kamarátmi, známymi a rodinami, s ktorými chcete byť, keď ste na Slovensku. Keď tu máte toľko ľudí, načo ste vôbec odchádzali? A kde som v tom poradovníku ja? Prečo nie som prvá, ktorej oznámite, že tu budete, prečo neviem nič o vašom pohybe, o vašich plánoch, prečo som z nich konštantne vynechávaná? (Je to moja chyba, nedokážem udržiavať kontakt, keď ste preč, ale očakávam, že mi dáte vedieť vždy, keď budete v tomto meste.)

Podrezala by som si žily, keby som si myslela, že vás to ku mne pritiahne. Ale viem, že nie a viem, že je to hlúpe manipulátorské správanie, ktoré som sa kedysi naučila a využívam ho, len v trochu inej podobe a je to porucha osobnosti a je to chyba v mojom systéme, nie láska, ale jej prudký nedostatok. Som nemilovaná, nemilovateľná, lebo niekde po ceste do dospelosti som sa stala emočne nestabilnou, zlou, nevyhovujúcou, opustenou, zatrpknutou kravou, s ktorou nikto nechce mať nič spoločné.

Asi ste neodišli kvôli mne, ale ste radi, že máte dôvod na to, aby ste sa mi prestali ozývať.

Nea