Pozorovateľka

Videla som vašu spoločnú fotku, zopár mojich bývalých spolužiačok pokope u jednej z nich v byte. A ja nikde. Nepozvaná, nespomenutá, nepomyslená.

Pichol ma osteň závisti v hrudi, ale slabšie ako zvyčajne. Lebo vlastne dobre, že si na mňa spomenie čím ďalej tým menej ľudí. Aspoň ich môžem vyškrtať zo svojho zoznamu tých, na ktorých mi záleží. Aspoň už nemusím mať zlý pocit z toho, že sa neozývam. Odpadá mi kameň zo srdca, rozväzujú sa uzly na betónových kvádroch, ktoré ma ťahajú ku dnu. Bez vzťahov budem ľahká ako vták, nebude nikto, kto by mi chcel kecať do toho, ako trávim čas, ako vyzerám, ako sa obliekam, alebo čo a kedy jem. 

Samozrejme, nefunguje to presne tak. Ale mohlo by. Vy ste sa vykašľali na mňa, vlastne ja ako prvá na vás, ale očakávala som, že sa aj tak ozvete. Asi som si myslela, že som bohvieako výnimočná, že bezo mňa nedokážete žiť, ale ten kto nedokáže žiť som bola a vždy budem ja.

Stačí mi fikcia, nefunkčnosť v nej, dráma, slzy, vypätie, idem si to všetko cez obrazovku a vyžívam sa v tom, ako mi je zle. Možno sa raz zobudím a budem chcieť zmeniť svoj svet, ale dnes to nebude. Dnes som iba pozorovateľ.

Nea