Améba

Pamätáte si ten diel Dr. Housea, v ktorom si človek zaniesol do tela amébu, ktorá požiera mozog? Bolo to kanvičkou na preplachovanie nosa a vodou z vodovodu. Odkedy som ten diel videla, občas si naň spomeniem.

Potom ale neviem, prečo robím sprostosti. Prečo pokúšam osud. Ja som si síce vodu neliala do nosa, ale do ucha, no ak mám poškodený ušný bubienok a tá améba vo vode z nášho kohútiku bola, de facto som si podpísala rozsudok smrti. Mala som pocit, že mám zaľahnuté ucho a čo som si pamätala od ORL lekárky, bolo, že naposledy, keď som k nej prišla so zaľahnutým boľavým uchom, tak mi ho iba vystriekala vodou a dala mi na doma antibiotické kvapky. Avšak akosi mi nedoplo, že zrejme nepoužila vodu z vodovodného kohútika. Ale ja áno. Lebo predsa nepôjdem so zaľahnutým, zatiaľ neboľavým uchom hneď k lekárke, keď to, čo mi spravila ona, dokážem spraviť aj doma. Ani by som na to už nemyslela, ale dnes ma to ucho začalo bolieť. Celkom poriadne. Po tom, ako mi zabral liek proti bolesti, ešte stále cítim, že tomu uchu niečo je. Ale snáď to bude iba obyčajný zápal (ak vôbec) a nie tento prvok, ktorý ma s veľmi vysokou pravdepodobnosťou zabije.

Asi najblbšie na tom je, že si nepamätám, v ktorý deň presne som si vstrekla vodu do ucha. Teda, či ešte čakám na to, že sa objavia symptómy, alebo už môžem dúfať, že mi žiadna améba mozog nepožiera. Tak asi uvidíme.

Nea