Popol

Prečo sú hrany života také ostré, že potrebujú brúsenie?

Mám pocit, že všetko, čo robím, robím iba preto, aby som vydržala žiť. Pozerám Netflix, cestujem, počúvam podcasty, nakupujem, jem sladké, pijem kofeínové nápoje, beriem lieky proti bolesti, chodím do kina, do divadla, do galérií. Lebo keby som toto všetko nerobila, hrany života by boli až príliš ostré na to, aby som ich zniesla. Ale akého života vlastne? Čoho hrany to brúsim?

Prečo nemôžem mať vedomie bez hrán? Prečo potrebujem stimuly a vyrušenia na to, aby som dokázala existovať? Prečo tak hrozne nechcem pracovať, ale zároveň nechcem byť obmedzovaná nedostatkom peňazí ani byť zavislá na niekom, kto mi bude poskytovať peniaze na moje výdavky? Chcem posteľ a starostlivosť a nekonečné premietanie príbehov priamo v mozgu. Chcem sa nehýbať, nepočuť, nemyslieť. Tak strašne túžim po oddychu, že mám chuť plakať. Mám pocit, že som vyhorená, pritom som vo svojom živote ani tak veľa neurobila. Ale asi ide o to, s akou nechuťou všetko robím, s akou nechuťou dlhodobo žijem.

To na vyhorenie úplne stačí.

Nea