Na poslednú chvíľu

Nič ma nedokáže vystresovať tak, ako testovanie projektu na poslednú chvíľu. Pritom to ani nebol môj projekt na akceptačné testovanie.

O dva týždne už však bude spadať pod moju testerskú kompetenciu. Takže mi to proste nedá a zapájam sa (trochu blbým spôsobom) a preklikávam, čo mi príde pod ruku. Nemám však všetko dostatočne podrobne preštudované, zadanie projektu sa ku mne dostalo až v deň, keď sa začalo testovať, ale aj tak nachádzam toľko očividných chýb, že sa mi chce plakať. A viete, jednu vec opravia, niečo iné pokazia a treba to znova celé prejsť. Nie že by som ja bola bezchybná. Ale po dvoch týždňoch neustáleho nachádzania chýb, keď sa projekt už z časových dôvodov musel dostať do rúk biznisu a furt je niečo zle, človek si už začína trochu hovoriť, že ako to vlastne bolo naprogramované. Jediná dobrá vec na tomto je, že ja tie chyby iba hľadám a nemusím ich opravovať. Ak by som mala opravovať chyby v časovej tiesni, asi by ma už fakt kleplo. 

Ah, ešteže mám v pondelok dovolenku a v utorok to už chcú mať vonku, takže nemusím nič viac riešiť do ostrého deadlinu. Potom ale príde na rad zaradenie do regresných testov, čo už bude moja starosť, a zautomatizovanie, pri ktorom zvyčajne narazím na zopár zabudnutých chýb. Čo je asi dobre, resp. je to moja práca, ale aj tak sa vždy cítim blbo, že v novej, čerstvo akceptačne dotestovanej funkcionalite nájdem niečo, čo je zle. Kiežby bolo všetko perfektné.

Aj tak mám pocit, že som počas tohto testovania vlastne veci skôr kazila a ľudí miatla, keďže som nemala úplne všetky potrebné informácie na to, aby som ako chyby nezadávala aj to, čo chybou ani nebolo. Teraz potrebujem zabudnúť a ísť oddychovať.

Nea