Márna snaha

- To naozaj neexistuje nikto, komu by na vás záležalo? 

- Ak aj existuje, necítim to.

Skoro všetci, s ktorými som si myslela, že budem môcť vždy počítať, odišli. A som na tom už roky zaseknutá, ale proste mi to nedá. Kamoška, s ktorou som sa spoznala v škôlke, otec, mladší brat, dcéra maminej kamošky... Chcela som s nimi tráviť celé dni, chodiť na výlety, na koncerty, vinobrania, do divadla. Chcela som, aby na mňa mali neobmedzený čas. Ale život sa tak akosi priplietol do cesty. Ich a nie mojej. Ja mám more času, ktorý neviem, ako zmysluplne vyplniť a s mamou sme si v tomto tak príliš podobné, že s ňou byť nedokážem. Máme medzi sebou bariéru emočných zábran, ktorú sme si za tých skoro 30 rokov vystavali. A nikdy sa cez ňu nedostaneme k sebe bližšie ako na pár metrov. Fyzicky sme tu spolu, mentálne na míle vzdialené. A je to na nič. Chcem s tým byť v pohode, vymýšľam si a občas aj nám obidvom program, ale nestačí to. Zdá sa to byť úplne márne. Lebo je jedno, koľko keramických sračiek vyrobím, koľko obrazov namaľujem, koľko miest navštívim, koľko divadelných predstavení uvidím, koľko kníh prečítam. Na konci dňa som to stále ja, niekde v nejakej posteli, zatvárajúca oči a prajúca si, aby sa všetci vrátili späť.

Čo chcem? Zvyknúť si na nekonečnú rutinu práce a domova. Lebo na nič iné si nikdy netrúfnem.

Nea