Ľútosť

Je pondelok a som v Prahe. A vôbec mi nepríde zvláštne, že nie som v práci. Ani mi nenapadne, že by som mala pracovať. Je predsa leto. Mám mať voľno. Mám mať prázdniny. Mám mať kľud. Mám mať priestor ísť alebo neísť kamkoľvek len chcem. Bez obmedzení.

Hovorím si, že keby som bývala sama, keby som nad sebou nemala dozor, už dávno by som bola neprišla do práce a nedala by som vedieť prečo. Iba by som sa v jeden deň rozhodla, že už stačilo. Ale nemyslím si, že by sa to naozaj stalo. Myslím si, že mám v sebe príliš hlboko zakorenený pocit poslušnosti na to, aby som sa len tak vysrala na svoju terajšiu prácu a žila si život tak, ako by sa mi páčilo.

Nikdy nebudem spokojná s tým, ako žijem. Vždy budem podnikať iba malé úteky, ktoré moje budúce ja budú stáť viac, ako si teraz vôbec uvedomujem. A na konci budem ľutovať úplne všetko.

Nea