Rodina

Sedím v Starbuckse a pijem najlepšie jedlo tohto týždňa (Tiramisu Cream Iced Latte ftw), keď sa započúvam do rozhovoru pri vedľajšom stole.

Táto dvojica sa mohla rozprávať o akomkoľvek inom meste alebo mať rozhovor o niečom úplne odlišnom, ale nie. Chalan pochádza z Lučenca, spomína tamojšiu synagógu a mne sa tisnú slzy do očí. Vysvetlím. Z Lučenca je a v Lučenci zrejme ešte stále býva časť našej rodiny. Konkrétne sesternica môjho otca, jej rodičia a jedna z jej dcér so svojím partnerom. Aspoň tak to bolo, keď sme ich boli naposledy navštíviť. Teda zhruba pred (minimálne) ôsmymi rokmi. Niežeby mi títo konkrétni ľudia nejak extra chýbali, skôr mi to pripomenulo môjho otca. A prišlo mi to tak nejak ľúto, že sme ich tak dlho nevideli. Predsalen, v Lučenci je hrob mojej babky (ktorú som naživo nikdy nevidela) a predpokladám, že ešte stále nejakí moji živí príbuzní a máme tak málo rodiny, že možno by nebolo až tak na škodu udržiavať kontakt s tou existujúcou. Vyrojili sa spomienky na moje detstvo, keď sme tam chodievali častejšie, aj na tínedžerský vek, kedy som to brala ako povinnú letnú návštevu, ale teraz som celkom vďačná za tie zážitky.

Išla by som znova, obnoviť kontakt, ale bojím sa, že by to bolo príliš awkward, keď už otec nežije.

Nea