Bod zlomu

Len tak-tak som stihla svoj dlho plánovaný výlet do Salzburgu predtým, ako započnú neznesiteľné letné horúčavy.

Ďalšie naplánované výlety zrejme môžem hodiť do koša, a to nielen kvôli počasiu, ale aj preto, že som sa už úplne vyčerpala. Hlavne čo sa cestovania vlakmi týka. (Ak by ma niekto niekam odviezol autom, asi by som sa nechala prehovoriť.)

Výlet to bol v podstate fajn, som rada, že som nešla sama, a že s človekom, ktorý so mnou tento výlet podstúpil, sme vedeli celkom komfortne mlčať. Čo sa mi nie až tak páčilo, bolo, že ma presvedčil, že je dobrý nápad vyjsť na pevnosť Hohensalzburg pešo, namiesto toho, aby sme sa krásne a komfortne odviezli pozemnou lanovkou. Takto sme, podľa mňa, hned na začiatku spotrebovali značné množstvo energie, ktorú sme si mohli nechať na poobedie.

Pred obedom, skoro až do druhej poobede sme teda boli na salzburskom hrade, na všelijakých výstavách v jeho areáli. Následne sme sa vybrali na obed, počas ktorého som napísala pohľadnice, nasledovala cesta na poštu, a vzápätí hor sa na suveníry. V tomto bode výletu, napriek tomu, že som bola posilnená obedom, ma už poriadne boleli nohy, bolo mi miestami neznesiteľne teplo a začínala som pociťovať prudkú bolesť hlavy. A tak namiesto toho, aby sme ešte čo-to pochodili v centre mesta, sme sa vybrali smerom na železničnú stanicu, aj keď do odchodu vlaku zostávali ešte skoro tri hodiny.

Nevládali sme poriadne prejsť záhradu pri paláci Mirabell, iba sme sa posadili do kaviarne pri nej. Dali sme si miestny dezert - Salzburger Nockerl - a čakali sme, kým čas postúpi a budeme považovať za vhodné presunúť sa na stanicu vzdialenú 15 minút peši. Nabudúce (verím, že nejaké bude) chcem využiť mestskú hromadnú dopravu a ideálne niekde v Salzburgu aj na jednu noc prespať. Začínam zisťovať, že na celodenné výlety na otočku vlakom som už asi pristará.

Cesta do Salzburgu išla veľmi dobre, dorazili sme s asi iba trojminútovým meškaním. Cestou naspäť vlak zo Salzburgu meškal 10 minút, čo sa zdalo, že vo Viedni doženieme, a do Bratislavy prídeme krásne načas, akurát že sme nečakane zastali v Parndorfe a bolo nám oznámené, že čosi kdesi na trati pred nami sa pokazilo a nevie sa, ako dlho bude trvať oprava. Všetci už začínali chytať paniku, ale o cca 20 minút sme sa pohli a o ďalších asi 10 sme už vystupovali v Bratislave. A zo stanice to už MHD išlo našťastie bez zádrhelov.

Doma som sa osprchovala a spala som skoro 8 hodín vkuse. To sa mi teda normálne nestáva. Ráno som sa však zobudila stále unavená a mierne dezorientovaná, ale keďže som si nevzala ďalší deň dovolenky, musela som pracovať.

Mám pocit, že je pondelok, no našťastie nie je a ja si budem môcť celý víkend krásne hniť doma a zotavovať sa z tohto výletu.

Nea