Znecitlivená

Vynechala som ďalšie divadelné predstavenie, na ktoré som mala kúpenú vstupenku. Nie úplne bezdôvodne, ale vlastne ma to vôbec neštve. Je mi to jedno.

Áno, píšem to zo svojej pohodlnej postele, v ktorej mi môže byť cena tej vstupenky ukradnutá. Áno, som privilegovaná nána, ktorá napriek tomu, že už má prácu, stále akosi nechápe hodnotu peňazí. Stále je to pre mňa niečo abstraktné. Koľko hodín som musela odpracovať, aby som si mohla tú vstupenku kúpiť? Netuším. A je mi to jedno. Budú mi tie peniaze v budúcnosti chýbať? Pravdepodobne áno. Chýbajú mi už teraz? V podstate hej. Lebo kvôli týmto "malým" výdavkom mám teraz o 5 tisíc menej, ako som minulý rok plánovala mať o tomto čase. Kde sú tie peniaze? Spláchnuté v záchode, hnijúce na skládke, povaľujúce sa v triediacom centre, dávno zabudnuté v zákutiach mojej mysle. Všetko jedlo a oblečenie a výlety a výstavy a predstavenia, všetko, čím sa snažím zaplniť prázdno a vôbec sa mi to nedarí, je mi teraz úplne na nič. Padám do čiernej diery znecitlivenia, nič sa mi nechce, iba prejedať sa a tváriť sa, že trpím. Necitlivosť je predzvesť niečoho horšieho a je fakt zvláštne, že ma chytá počas plného rozkvetu jari a oveľa menej počas tmavých zimných večerov. Asi na jar viac vnímam, ako sa ostatní na sociálnych sieťach chvália, že si užívajú dni, kým mne robia spoločnosť štyri steny a moje príliš živé sny.

Krivdím veľa ľuďom, ktorí skoro každodenne znášajú moju spoločnosť, ale nemôžem si pomôcť.

Nea