A teraz nič

Problémy si vyrábam sama. Lebo žiadne nemám. Zopár nových zárezov, a koho to trápi? Zopár nových vecí, a koho to zaujíma? Vodka so sódou sama na hotelovej izbe, a kto sa to dozvie? (Zjavne všetci.)

Ach, ten môj nezaujímavý, nudný život, čo by zaň niektorí dali. Môcť hodiny presedieť pred telkou, míňať všetko, čo zarobím, mať voľnosť a nie rodinné povinnosti. Veď mne je sveta žiť. Mohla by som cestovať po celom svete, keby som sa nebála, mohla by som sa presťahovať kamkoľvek, keby by som nebola tá, čo zostáva, mohla by som dať výpoveď, keby som na to pozbierala odvahu, mohla by som sa naučiť niečo nové, keby som na to našla energiu, mohla by som žiť, ako sa mi páči, keby som so sebou neustále nenosila zármutok a pocit viny.

Všetko mohlo byť inak a možno ani nemuselo, ale mohla som mať potenciál, aj keď možno iba klamem samu seba. Možno ani keby ešte žil, nemala by som gule na to, aby som sa osamostatnila a teraz mám perfektnú doživotnú výhovorku. Proste tu musím zostať. Akoby mi niečo mohlo ujsť, keby som odišla, akoby som niekoho nestihla, keď sa na chvíľu vráti domov. Ale veď mi častokrát ani nedajú vedieť, musím sa pripomínať a kašlem vám ja na také vzťahy, teda chcem na ne kašľať, ale viem, že mi to nejde.

Potrebujem sa odpojiť, zabudnúť, choďte, kurva, všetci do hája, nechajte ma na pokoji, neriešte ma, buďte ticho, nebuďte ma, neprepáčte mi nič a nikdy, nariaďte mi zodpovedať sa za svoje činy a viny a krivdy, ktoré som napáchala iným a osloboďte ma od tohto hlúpo pohodlného života. Chcem riešiť rovnice a logaritmy, naštartovať svoj mozog alebo ho načisto zničiť. Nič medzi tým nemôže existovať.

Nea