Ochrana

Už som sa skoro začínala tešiť do divadla. A teraz sa ho desím.

Chápem, že štvrtky sú na protest lepšie ako piatky, lebo zrejme viac ľudí ešte neodcestovalo na víkend z Bratislavy. Ale fakt sa nedalo ešte týždeň počkať? A nemyslím tým, či sa nedal protest zorganizovať o týždeň neskôr. Ale či sa to, čo spôsobilo, že je potrebné zorganizovať ho, nemohlo stať neskôr. Ideálne nikdy.

O tom, čo sa deje, viem iba veľmi okrajové informácie. A nechcem vedieť viac. Lebo chcem byť schopná v noci spať. Aj keď by som možno nemala. Možno je mojou občianskou povinnosťou byť rovnako vystresovaná, znechutená a znepokojená, ako zvyšok krajiny. Možno by som mala byť nahnevaná. Ale nedokážem to. Naučili ma vyhýbať sa nekomfortu. Naučili ma zatvárať oči pred nepríjemnosťami. Naučili ma ochraňovať svoj vlastný súkromný pokoj. Za každú cenu. A cena jedného lístku do divadla je naozaj zanedbateľná.

Chce sa mi plakať. Hlúpo, sebecky, preto, že mi protest kazí plány. Preto, že narúša moje bludy o tom, že sa vlastne nič nedeje. Bojím sa ísť do divadla v čase konania protestu. Bojím sa, že narazím na pochod. Bojím sa, že doň budem zatiahnutá proti svojej vôli. Bojím sa, že bude zložité dostať sa po predstavení domov. Bojím sa, že možno niekto podpáli divadlo. Alebo sa vláme na vedľajšie stavenisko a začne sa hrať so žeriavom, ktorý následne spadne. Bojím sa prítomnosti policajtov. Bojím sa, že začnú používať neprimeranú silu. Bojím sa chaosu. Bojím sa straty kontroly.

Bojím sa vlastného strachu, ktorý som sa nikdy nenaučila ovládať. Ktorý som sa nikdy nenaučila cítiť zdravým spôsobom. Tak, ako som sa nenaučila zdravo spracúvať žiadne silné emócie. Môj pokoj bol ochraňovaný až príliš. Nepokoj zamietnutý pod koberec, označený za nežiadúci. Nikdy som sa nenaučila, čo s ním robiť, ako s ním naložiť. Ako sa s ním vysporiadať.

Napísala som ďalšej psychologičke. Snáď mi trochu pomôže.

Nea