Nočná mora

Keby som tam nebola, zrejme by som sa o tom ani nedozvedela. Prajem si, aby som tam nebola.

Nechcem byť na miestach, kde sa niečo deje. Nechcem existovať v čase, kedy sa píše história. Mala som začať žiť svoj vlastný život, ale prišla pandémia a odvtedy sa všetko kazí. Izolácia ľuďom škodí, sú zraniteľnejší, podmanivejší, presvedčiteľnejší. Nachádzajú ich skupiny so zlými úmyslami a oni sa proste nechajú strhnúť. Všetko sa rúti do záhuby, ja som iba chcela aspoň nejaké bezpečné priestory, ale aj tie mi dojebali. Štve ma, že je tu situácia, kvôli ktorej chodia tisíce ľudí protestovať. Neznášam, že je to potrebné. Neznášam samu seba za to, že tie protesty vedome ignorujem a neprajem si o nich nič počuť. (Aj tak sa vždy niečo dopočujem.) Túžim po kľude, túžim nežiť tu a teraz.

Vedela som, čo sa po skončení predstavenia bude diať na javisku, ale keď v hľadisku vstala ona a začala niečo rozprávať, moja prvá myšlienka bola, toto nie je naozaj. Toto nie je reálne. Toto sa proste nedeje. Úplne som sa odosobnila, fyzicky prítomná, duchom niekde inde. Toto je sen, nočná mora. Spravila to naschvál, kvôli zhliadnutiam a pripravila ma o bezpečné miesto. Zobrala mi útočisko a premenila ho na hlučné bojové pole.

Ten list, ktorý herci čítajú, mi vháňa slzy do očí. A nielen preto, čo sa v ňom píše, ale hlavne preto, že ho vôbec museli napísať. Že v tejto krajine nastala situácia, kedy bolo potrebné niečo takéto dať na papier, že je potrebné stále to pripomínať a aj tak sa nič nemení. Tá neskutočná bezmocnosť, ktorá ma vždy pohltí, keď ich počúvam, ma ničí.

Na námestie nechodím, ale do divadla snáď ešte prídem.

Nea