Pozorujúca

Vybrala som sa do kina, ale skoro som odišla ešte predtým, ako vôbec začal film.

Keď som vchádzala do nakupného centra, v ktorom je kino, uvidela som sbskára s vysielačkou, ktorú si držal pri hlave, aby do nej mohol hovoriť, a počúvať, čo mu bolo hovorené. Z vysielačky vychádzal pre mňa úplne neidentifikovateľný zvuk, zrejme teda niekoho hlas. A potom zrazu sbskár rýchlym krokom odišiel niekam preč. Takže moja predstavivosť začala pracovať na plné obrátky. Splietala niečo o tom, že určite sa niečo deje, že všetkých sbs ľudí niekam zvolávajú, aby im povedali, čo sa stalo a čo majú robiť, že o chvíľu určite vyhlásia poplach, že budeme musieť všetci ísť von, alebo nás zamknú vnútri. Ale aj tak som vošla do nákupného centra, lebo som sa snažila presvedčiť sa, že to bola určite iba nejaká divná náhoda.

Ešte som mala asi hodinu do začiatku filmu, tak som sa ponevierala po obchodoch a keď už som začínala byť skoro kľudná, uvidela som ďalšieho sbskára, ako niekam rýchlejšie kráča, s vysielačkou v ruke. To som si už začínala hovoriť, že asi idem domov, ale potom som sa snažila pripomenúť si, že takéto paranoje som už mala aj predtým, že to nie sú žiadne predtuchy, iba čisté výmysly, lebo sa nikdy predtým nič nestalo. Ale stále ma nahlodával pocit, že náhoda je blbec, že niečo sa zrovna teraz stať môže.

Čas sa krátil, kúpu vstupenky som odkladala, pozorovala som dianie v nákupnom centre z najvyššieho poschodia a keďže sa mi zdalo všetko v pohode, tak som sa rozhodla, že si tú vstupenku kúpim. Akurát keď som sa vybrala smerom k samoobslužným pokladniam, tak popred mňa ráznym krokom prešla sbskárka a ja som si už fakt hovorila, že toto snáď ani nie je možné. Išla som von, nadýchla som sa, vošla som naspäť dnu, ešte iného sbskára som videla obhrýzať si nechty... a vtedy som si povedala, a dosť! Proste idem do kina a ak sa mi tu dnes niečo stane, tak sa mi to malo stať a budem to riešiť, keď to príde.

Kúpila som si vstupenku a čakala som, kým bude 10 minút po začiatku napísanom v programe, lebo sa mi nechcelo pozerať reklamy a upútavky. Počas toho čakania som videla súrodencov, ako sa snažia dovolať svojim rodičom a nedarí sa im, tak som si povedala, že je už čas ísť do sály. Keď som vošla, akurát dávali trailer na nejaký katastrofický film, potom som zistila, že som si vybrala sedadlo príliš vysoko, že v rade za mnou hlasno komentujú dianie na plátne tínedžeri a do toho ešte aj fučala premietačka. Na príjemné pozeranie som teda mohla zabudnúť. Avšak ani nie pol hodinu po začiatku som musela ísť na záchod, takže som síce premeškala asi 5 minút filmu, ale keď som sa vrátila, tak som sa usadila nižšie, čo bolo oveľa lepšie. A ten film - Skutočná bolesť - sa mi fakt veľmi páčil.

Po filme som ešte zašla na večeru, zas som po nej videla sbskárov, potom som len tak-tak stihla preplnený autobus, len tak-tak som prestúpila na druhý preplnený autobus a teraz ma najviac štve, že polovicu týchto vecí som si mohla odpustiť, keby na ten film išiel niekto so mnou. Lebo keď som s niekým, až tak hrozne nepozorujem okolie, nevytvárajú sa mi v hlave nepravdepodobné scenáre. Keď som doma, hovorím si, aká hlúposť, prečo som tomu vymyslenému katastrofickému scenáru vôbec verila, ale v tej chvíli, keď som tam, medzi ľuďmi, sama, príde mi úplne reálne, že by sa to mohlo stať.

Asi z toho vyplýva iba to, že nemám na niečo, čo začína v konkrétnom čase, chodiť v príliš veľkom predstihu.

Nea