Neistota

Keď sa zdá, že sa veci pomaly utriasajú, zistíš, že asi ani nie. Keď sa už začínaš stotožňovať s novým status quo, zistíš, že ten vlastne ešte nenastal. Že veci sa naďalej menia a preskupujú, kompetencie sa presúvajú, ľudia sa vyhadzujú. A niektorým sa to vôbec nepáči. Ale zas, je sa vôbec čomu čudovať?

Všetci zrazu potrebujú šetriť, vo veľkom sa prepúšťa, len tak, z hodiny na hodinu už človek nemá prácu, nemá životnú istotu, stane sa nepotrebným, bezprízorným a zrazu mu napadne, čo keby som si ešte kopol do tých ľudí, ktorí ma vykopli? Otázne je, kedy sa zastaví. Čo mu bude stačiť. Kedy bude schopný posunúť sa ďalej a nechať minulosť minulosťou. Ale ako môže, keď to prišlo tak náhle, keď sa tvárili, že ho potrebujú a on im veril? Koho by to nenaštvalo? A so všetkými ostatnými všednými problémami dovtedajšieho každodenného života, je toho proste priveľa. Potrebuje sa niekde vyventilovať. Len sa bojím, obávam sa, že si zlosť bude chcieť vybiť aj na nás. A nielen slovne. Aj fyzicky. Či rovno násilne. Lebo hoďte kameňom, kto ste bez viny. Každý jej máme svoj podiel. V očiach ublíženého s narušeným vnímaním určite. (Iba že by to bolo celé inak.)

Nechcem ho ospravedlňovať, nechcem ho nabádať na horšie zlomyseľnosti, iba vyjadrujem, že svet je teraz neistý a ja si ani nedokážem predstaviť ako veľmi. Sú situácie, v ktorých rupnú nervy a ak budem práve vtedy na rane, musím byť pripravená. Nemôžem sa báť. Nemôžem zamrznúť. Ak budem vedieť, že sa možno blížia moje posledné momenty, musím byť vyrovnaná s tým, čo príde. Ale nemôžem sa báť preventívne, kým sa nič nedeje. Aj tak sa na to nedá pripraviť. Neviem, čo môže skrsnúť v jeho, v hocikoho hlave. Neviem, čoho je či nie je schopný. Musím veriť, že to ustojí bez hocikoho ujmy na zdraví. Musím veriť v to, že má okolo seba blízkych ľudí, ktorí mu nedovolia úplne sa opustiť a skúsiť čokoľvek hlúpe. Musím veriť v jeho podporný systém, sebareflexiu, postoj k prekážkam, ktoré mu život stavia do cesty. Musím veriť, že dokáže odpustiť, že jeho nástrojom skazy sú iba slová a nie päste, zbrane alebo výbušniny. Musím veriť, že nás nepopraví kvôli tomu, že niekto rozhodol, že je v práci nahraditeľný.

Nechcem na to myslieť, ale videla som priveľa filmov a seriálov a dostalo sa ku mne priveľa správ s podobným príbehom. Kedysi by som možno verila, že u nás nemá šancu stať sa niečo také, ale po Teplárni, Karlovej univerzite a Spišskej Starej Vsi svoj postoj prehodnocujem. Štve ma, že musím žiť vo svete, kde si ľudia myslia, že násilie je cesta. Štve ma, že sa bojím byť potme vonku, štve ma, že sa bojím ísť do divadla a najnovšie aj do práce. Ale asi jedinou možnosťou zostáva prijať, že stať sa môže čokoľvek, nadýchnuť sa a dúfať, že sa aspoň nestane to najhoršie. Veriť, že sa znova vrátim domov, že dočítam knihu, že dopozerám seriál, že naglazujem vymodelovanú keramiku. Že uvidím ten film, že pôjdem na to predstavenie, že sa odveziem na to miesto.

Nenechať sa strachom paralizovať, brať každý deň ako dar a prejaviť zaň vďaku. Aj tak sa stane, čo sa má stať, tak sa dovtedy snažiť aspoň trochu si to tu užiť.

Nea