Dva kroky späť

Snažila som sa. Bola som v divadle, dvakrát v kine, v galérii, na zážitkovom maľovaní, na keramickom otvorenom ateliéri. Priznávam, že som bola aj doma, za január som prečítala 5 kníh, asi trikrát som piekla, počúvala som podcasty aj pozerala seriály a Youtube videá.

Chcela som začať vychádzať zo svojej komfortnej zóny, nebyť úplne každý večer doma, ale vypomstilo sa mi to. Posledný januárový týždeň som bola doma nielen večer, ale aj počas pracovnej doby. A v predposledný januárový deň ma chytilo niečo ako črevná chrípka, mala som zažívacie ťažkosti a zvýšenú teplotu. V podstate som prespala celý jeden deň a ešte aj polovicu druhého. Je tretí deň a ešte stále nie som úplne v pohode a obávam sa toho, že sa môj stav znova zhorší.

A tým pádom, že som si zvykla byť doma, chcem tu zostať. Oveľa ťažšie sa mi presviedča samu seba, že má zmysel ísť von. Neviem, či ide až tak o to, že by som bola lenivá, ale proste sa mi vonku nepáči. Nechcem ľudí, nechcem politiku, nechcem aktuálnu spoločenskú situáciu. Ale ani doma už neviem, čo robiť. Niečo som namaľovala, niečo som prečítala, niečo som si pozrela v telke. Ale všetko je to iba zabíjanie času. Akoby som na niečo čakala. A mne sa tak strašne už nechce čakať. Chcela by som to ukončiť. Vymazať sa. Možno vymazať nás všetkých. Veď sa predsa všetko všade kazí, nedá sa ani vyhnúť tomu, aby som o tom vedela, lebo to striehne odvšadiaľ. Nedokážem sa tak odizolovať, tak uniknúť, tak sa utopiť v nesúvisiacom obsahu. Lebo aj niečo zdanlivo nesúvisiace otvára aktuálne témy. Mám po krk toho, že nejaké aktuálne témy vôbec existujú.

Chcem plakať, ale nedokážem vyroniť ani jedinú slzu.

Nea