Deň

Dnes bol veľmi zvláštny deň.

Najprv som skoro meškala ku kardiológovi, lebo som si ešte išla kúpiť raňajky a trochu som sa pozabudla v obchode. Potom mi nameral tep 151, chcel dať 24-hodinový holter, ale odmietla som. Následne som si išla do lekárne po lieky a tam mi povedali, že mi ich lekár nejak nesprávne predpísal, a preto mi ich nevedia vydať. Keď už som bola v meste, chcela som si vybaviť presunutie elektronickej peňaženky na novú dopravnú kartu. Zistila som však, že s touto požiadavkou musím ísť inam, ako tam, kam som prišla. Tak som sa vrátila blízko k miestu, kde som hodinu predtým bola u lekára a presun elektronickej peňaženky našťastie prebehol v pohode. (Aj keď, nekontrolovala som, či tie peniaze naozaj mám na karte.) Skúsila som ďalšiu lekáreň, v nej už mi lieky vydali, aj keď tiež padla nejaká poznámka, že toto vám tu pán doktor nejak zle predpísal, nechce mi to systém zobrať. Ale nakoniec zobral.

Do práce som prišla skoro o tri hodiny neskôr ako zvyčajne, chcela som pokojne pracovať, ale ani nie po hodine od môjho príchodu nás poslali domov. Bol čas obeda, ale ja som bola rozhodená, plakala som na záchode v nákupnom centre. Chcela som sa upokojiť v kníhkupectve, kúpiť si knihu, na ktorú mám zálusk už asi tri mesiace. Pri zbežnom prejdení sa kníhkupectvom som ju však nenašla. A uvidela som nejakého náhodného človeka, ktorý sedel rozvalený na sedačke v kníhkupectve, vedľa seba mal ruksak a tváril sa nahnevane, z čoho som dostala jemnú paranoju. Tak som ani nešla na obed, ale akurát mi odišiel autobus, ďalší išiel až o pol hodinu, tak som si išla krátiť čas do drogérie. Zlákal ma lesk na pery, ale keď som si ho kúpila a naniesla, tak som zistila, že sa mi vlastne príliš nepozdáva. Prišla som domov, najedla som sa trojdňových zvyškov, pozrela si v telke HIMYM a konečne sa v kľude posadila k práci.

Mám pocit, že tento deň sa mi iba sníval.

Nea