Stratégia

Impulzívne zahajujem písomné konverzácie a následne zisťujem, že v nich vôbec nechcem zotrvať.

Napríklad také posielanie životopisov. Životopis pošlem, veď vyplnenie nejakého formuláriku s priloženým pdf-kom nie je až také zložité. Zapáči sa mi jedna veta v ponuke práce a poviem si, že veď za odoslanie životopisu nič nedám. Akurát potom mi volá neznáme číslo počas pracovného dňa, a ja, keďže mám vypnuté zvonenie, musím volať naspäť. Zaznie prvá otázka, je váš záujem stále aktuálny, a ja sa premáham, aby som nepovedala nie. Keby som povedala nie, bolo by to jednoduchšie. Ale poviem si, že skúsim, dohodnem si termín pohovoru a nezložím, ani keď mi v prvých dvoch minútach oznámia, že hľadajú človeka na testerskú pozíciu pre svojho klienta a ten klient je banka. Keďže nemám poker face, vidno, že sa mi to nepozdáva. Ale pretrpím, lebo sa musím naučiť rozprávať sa s recruitermi. Aj keď najradšej by som to vzdala.

Keď príde znova v práci horší deň, pošlem ďalší životopis a pošlem aj mail do jazykovej akadémie, lebo v každom inzeráte na pracovnú pozíciu po mne chcú plynulú angličtinu. A tak sa dostávam do konverzácií s ľuďmi, ktorých každodenná práca je konverzácia s ľuďmi. Ale moja práca to nie je. A nie je to ani len moja silná stránka. Chcem vycúvať, povedať sorry, rozmyslela som si to, ale ja som predsa bola tá, čo to začala, ktorá sa ozvala ako prvá... Moje nervy, ako sa len nenávidím za to, že obyčajná výmena emailov vo mne vzbudzuje chuť vykašľať sa na svet. Snažím sa bojovať, snažím sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny, keďže už mi vlastne ani nič iné príliš nezostáva. Moja komfortná zóna, ktorú som mala vybudovanú v práci, zmizla, rozplynula sa, s jediným človek odišla do nenávratna.

Tím sa preskupuje, v mojej hlave rozpadáva, do toho búcha loptička z kalčeta a polovicu svojej mentálnej energie neustále vyčerpávam na rozmýšľanie o kúpe vstupeniek do kina, divadla a o plánovaní ďalších výletov. Očakávam kolaps.

Nea