Výpoveď

Vôbec neberieš vážne moje obavy. Vraj život ide ďalej. Vraj priveľa rozmýšľam. A nie že by to nebola pravda, ale keď budeš takto odpinkávať čokoľvek negatívne, čo ti napíšem, nebudeme spolu vedieť fungovať.

Nerozumieš, čo to vlastne riešim, ale mne reálne ide o môj život. O to, aby som ho mala čo najmenej komplikovaný. A na to mi musia pracovné procesy dávať zmysel. Na to nemôžem pociťovať strach z neustálych nepremyslených zmien, ktoré sa snažia celý náš tím tehlu po tehle rozložiť a zničiť. Ja zase nerozumiem, že tomu nerozumieš. Že nechápeš, aké je pre mňa dôležité, aby sa prestalo diať to, čo sa deje. Aby som našla nejakého spojenca v tejto firme po nútenom odchode toho jediného. Ale ty to zjavne nebudeš.

Všetci vravia, že nemám dávať výpoveď, lebo kdekoľvek inde to bude iba horšie. Ďalší strašia blížiacou sa hospodárskou krízou, že si všetci potrebujeme udržať prácu. Je to na nevydržanie. Chcem skončiť, ale tí, čo sa snažia radiť mi, ma od toho odhovárajú. Alebo hovoria niečo v zmysle, že si do polroka určite nájdem ďalšiu prácu. Čo ma, netuším prečo, vôbec neukľudňuje. Akoby mi nemohli dopriať kúsok slobody.

Neboj, jasné, že bude všetko v pohode. A keď nie je, aj tak nemôžem mať pokoj. Aj tak si musím zájsť k doktorke, aby som mala papier, a potom si nejaká iná zmyslí, že chce, aby psychiater povedal, či som na tom naozaj tak zle. Ale ten, kto si ušetril dosť dní dovolenky, sa môže dva mesiace skrývať sám vo svojom byte a neprehovoriť ani so živou dušou. Ten to vymyslel dobre.

Nenávidím to tu. Nenávidím, že celý tento rok iba čakám, kedy bude lepšie, a napriek tomu, že sa to akurát stokrát zhoršilo, nedokážem odísť.

Nea