Vyhýbavá

Je mi tak hrozne nepríjemne. A nie, že by som si naozaj myslela, že takto moja existencia musí vyzerať a že ju nemám moc zmeniť, len nemám pocit, že sa to oplatí.

Vždy príde nejaká kauza, vždy sa bude niečo riešiť v politickom svete, čo otriasa celým národom, vždy bude nejaká väčšia alebo menšia katastrofa či jej dozvuky. To znamená, že vždy bude niekde niekto, kto to bude riešiť. Vždy sa mi dostane do uší informácia o proteste, o novom riaditeľovi, o podaní rúk. Ja to tak strašne nechcem počuť, nechcem o tom vedieť, nechcem, aby vôbec existoval niekto, kto cíti potrebu toto preberať. Ale nedokážem sa tak veľmi uzavrieť. Nedokážem sa s nikým nerozprávať, nedokážem neotvárať Instagram, nečítať knihy, nechodiť hromadnou dopravou. Ak žijem, tieto veci budem robiť. Tak v autobuse začujem sťažnosť na politickú situáciu, na Instagrame narazím na fotku, pri krátkej konverzácii s iným človekom sa dozviem, že bol na proteste. Chcem to všetko vymazať zo svojej hlavy, ale ak je to súčasťou života ľudí okolo mňa, musí byť aj mojou. Napriek tomu, že nechcem. Nemám sa reálne ako tomu všetkému vyhnúť, ak chcem byť aspoň ako-tak fungujúcou súčasťou tejto spoločnosti, teda zarábať peniaze a môcť si za ne kupovať nevyhnutnosti.

A vôbec. Veď keby som sa s nikým nerozprávala, moja myseľ by si vymyslela toľko sprostostí, toľko paranojí, toľko neprávd, o ktorých by ma dokázala presvedčiť. Myslím si, že chcem byť sama, ale reálne sama byť nedokážem. Vždy v utorok idem do práce s náladou tak mizernou, že mám občas chuť skočiť pod auto, ale akonáhle nadviažem rozhovor s niektorým z kolegov, akoby sa rozjasnilo. A ja nechápem, ako sa počas víkendu, keď v podstate s nikým nemám dlhšiu konverzáciu, dokážem dostať do takej čiernej diery beznádeje a ničoty.

Neviem žiť bez ľudí, avšak často neviem žiť ani s nimi. Asi je život nikdy sa nekončiace hľadanie balansu.

Nea