Bilancia

Spravíme si bilanciu, lebo veď to sa predsa koncom roka patrí. Tento rok nebol dobrý. Uznávam, že v ňom neboli iba zlé momenty, ale v mojej mysli práve tie prevládali.

Od začiatku roka som cítila akúsi duševnú nepohodu. Akoby bol celý svet jemne uhnutý, jemne vykoľajený, jemne rozostrený, jemne mimo. Vytvorila som si pravidlá nenakupovania, ktoré som po asi troch mesiacoch dokonale porušila. Lebo nakupovanie je jedným zo spôsobov, ako sa vyrovnávam so svojimi emóciami. (Alebo možno spôsob, ako sa ich snažím umlčať.) Zo svojho pôvodného zoznamu vecí, ktoré som mala tento rok zakázané kúpiť si, som si postupne kúpila snáď úplne všetko. Fyzické knihy, voňavky, filmy do foťáku, ponožky, plyšákov, náramky, prstene, náhrdelníky, laky na nechty... A ešte všeličo ďalšie. Rozmýšľam, ako som si mohla myslieť, že dokážem odolať týmto veciam, ako som mohla veriť, že si dokážem povedať dosť a proste ich nekupovať. Hlavne keď som v apríli prestala chodiť na terapiu, keďže sa mi zdalo, že na ňu zbytočne míňam peniaze. Tá irónia, ľudia, tá irónia.

Začiatkom marca odišiel na rodičovskú dovolenku náš manažér. O pár mesiacov potom odišiel na rodičovskú dovolenku manažér, ktorý ho zastupoval. Ale ešte predtým nám zmenil isté aspekty nášho fungovania ako testerského tímu. Tie zmeny boli značné a značne nepríjemné. Teda aspoň pre mňa. Boli to zmeny, na ktoré bolo treba upraviť spôsob organizácie našej práce a nikto, ešte stále, tú organizáciu nedokázal dobre uchytiť a doviesť ju do stavu, kedy je použiteľná. Nemáme nastavené skoro žiadne formálne procesy, iba tak na pankáčov čosi robíme a ja to z duše nenávidím a nedokážem sa s tým vyrovnať. Každý raz zabŕdam, každýkrát pripomínam, aké je to celé chaotické, lebo vždy je niečo, čo sa pokašle, čo nie je dostatočne pripravené, čo nie je dobre odkomunikované. Aktuálne mi je z celej práce zle, mám úzkosti s nepríjemnými fyzickými prejavmi a vôbec sa mi tam nechce chodiť. Ale to už bude problém pre moje budúcoročné ja.

Okrem toho, že v práci sa počas roka diali nepríjemné zmeny, isté nepríjemnosti som zažívala aj vo svojom osobnom živote. Keď prišiel marec, ešte som si myslela, že bude dobre. Napriek tomu, že nám odišiel manažér na rodičovskú dovolenku a vedenia nášho tímu sa chvíľkovo ujal niekto iný, kto sa snažil pretlačiť všelijaké zvláštne zmeny, predsalen, začínala sa ohlasovať jar. Vybrala som sa na prvý výlet tohto roku - do Piešťan. Spätne si myslím, že presne tam som dostala pocítiť akúsi predzvesť toho, že sa majú veci zhoršiť. Ako som sa tak túlala po piešťanskom Auparku a krátila som si čas do odchodu vlaku, napísala mi kamoška, M., či s ňou nepôjdem niekedy v ten týždeň do kina. Avšak žiadny z časov, kedy dávali film, na ktorý chcela ísť, na mieste, kde ho chcela vidieť, mi nevyhovoval. V deň, keď mi písala, som už bola vyšťavená výletom, ten večer som teda nemohla. A nasledujúce tri dni som mala až do večera stráviť na konferencii. Teda akurát v tie dni, keď ona navrhla, som nemala vôbec žiadny priestor na to, aby som s ňou išla do kina. Ešte som jej tuším písala, že možno sa z konferencie vyparím skôr, že jej dám vedieť, ale nakoniec sme to kino nedohodli. Odvtedy sme sa skontaktovali asi iba jedinýkrát - popriala mi k narodeninám.

Popravde, som si vedomá toho, že naše priateľstvo som ukončila ja, lebo predsa som sa jej mohla ozvať, aj keď ona sa neozývala. Okrem toho, ja som bola tá, ktorá odfollowla ju a ja som bola tá, ktorá si ju vyhodila zo svojich followerov. Lebo niečo sa pre mňa v ten deň v Piešťanoch medzi nami pretrhlo, zlomilo, pokazilo. To úplné minutie sa pri pokuse o naplánovanie niečoho tak jednoduchého ako spoločná návšteva kina, som po čase začala vnímať ako znamenie toho, že musíme ísť každá svojou cestou. Že možno sme niekedy mali niečo spoločné, ale za tie roky sme sa stali tak odlišnými vo všetkých podstatných aspektoch života, že nie je fér ani k jednej z nás, aby sme sa pokúšali udržiavať kontakt. Tak som ho ukončila, prestala som ju sledovať, lebo som sa nedokázala pozerať na to, čo všetko robí bezo mňa. Pamätám si jej niekdajšiu silvestrovskú storku na Instagrame, v ktorej ma označila ako človeka, s ktorým je rada, že sa v ten rok spoznala. Lebo to bol môj posledný Silvester s partiou ľudí z vysokej školy na mieste, kde som už vtedy vedela, že som poslednýkrát, že ma tam na ďalší rok nepozvú. A tak som bola rada, že som si dokázala nájsť niekoho nového, s kým budem môcť tráviť čas. Žiaľ, príliš dlho to nevydržalo a naše cesty sa rozišli skôr, ako by som bola chcela.

Následne sa v apríli stala mierna zdravotná nepríjemnosť môjmu bratovi - mal zápal pľúc, kvôli ktorému musel byť zhruba týždeň hospitalizovaný v nemocnici. Počas toho, ako bol chorý, čo bolo zhruba tri štvrtiny apríla, som sa snažila dohodnúť si stretnutie s inou kamoškou, K., a podobne ako s M., vôbec sme sa nevedeli zhodnúť na dátume. A keď sme sa už zhodli, bol to presne jediný deň v apríli, na ktorý som už mala naplánované niečo iné, s inou kamoškou (T.). Najbrutálnejšie na tom je, že tá akcia, na ktorú som išla s T., sa ani nekonala. Síce som prežila fajn deň s T., ale doteraz si metaforicky búcham hlavu o stenu, že som radšej nenaplánovala vidieť sa s K., keďže tým pádom sa nám nepodarilo vidieť sa tento rok ani raz.

Iba pár týždňov po bratovom zotavení sa zo zápalu pľúc, sa mojej mame podarilo pošmyknúť sa na schodoch a zlomiť si chodidlo. To ma dostalo do absolútnej existenčnej krízy, keďže som zahliadla jemnučkú predzvesť toho, čo by mohla byť moja budúcnosť v rámci starania sa o moju mamu. Keď na to spomínam, nechápem, ako som z toho mohla byť v takom hroznom stave, keďže keď bola v byte, vlastne dokázala robiť v podstate skoro všetko sama. V nejakých maličkostiach som jej musela pomáhať, musela som samozrejme chodiť nakupovať, a variť častejšie, ako som bola zvyknutá, ale fakt toho až tak veľa nebolo. Avšak v mojej hlave sa to všetko nafúklo do takých rozmerov, že som v júni mala intenzívne samovražedné myšlienky, ako už dlho predtým nie. Mala som pocit, že nikdy nebudem mať svoj vlastný život, tak načo predlžovať svoje trápenie. Vtedy som sa rozhodla, že je asi konečne čas využiť svoj darčekový poukaz na kurz keramiky, ktorý som si kúpila na Vianoce, aby som tak prišla na iné myšlienky. To trochu pomohlo.

Nejako som prežila do svojich narodenín a samovražedné myšlienky v podstate odzneli. Mamino chodidlo sa zahojilo a pomaly začínala znovu chodiť. Boli letné prázdniny, čo samozrejme pre pracujúcich ľudí vôbec nič neznamená. Iba to, že je vonku príšerne teplo. Dovolenkové dni som sa snažila šetriť si, ani poriadne neviem načo, znova som sa snažila dohodnúť si stretnutie s K., čo sa nám znova vôbec nedarilo. Ozvala som sa inej kamoške, A., či by sme si nenaplánovali nejaký letný výletík, ale ona mi tuším ani neodpísala. Čakala som, že mi napíše M., alebo S., alebo iná K., sama som sa im samozrejme neozvala. Ja som na ne myslela, ale chcela som vedieť, či aj ony myslia na mňa, dostatočne na to, aby ma zahrnuli do svojich letných plánov. Zjavne nie. Tento rok teda končím ochudobnená o troch ľudí, o ktorých som ešte pred rokom hovorila ako o svojich kamoškách. A je mi z toho smutno. Lebo nikto v mojom živote nepribudol. Zo zvyšných ľudí, ktorí mi ešte ako-tak zostali, je A. vo Švédsku, iná M. je tiež vo Švédsku, T. sa podľa predpovede veštice tiež bude sťahovať niekam do zahraničia (toto samozrejme beriem s rezervou) a K. je v Česku. Čo samozrejme žiadnej z nich nezazlievam. Ale možno je to znamenie, že sa mám odtiaľto pratať preč aj ja. No ešte o lete som chcela.

Júl si ani poriadne nepamätám, ale v auguste som sa rozhodla, skoro zo dňa na deň, že si beriem 5 dní dovolenky a idem najprv do Žiliny a následne do Dunajskej Stredy. Do Žiliny som cestovala sama, ale podarilo sa mi stretnúť sa tam s yet another K., s ktorou som obnovila kontakt iba minulý rok, čo mi dáva akúsi miernu nádej, že s tými ostatnými ľuďmi, o ktorých si myslím, že som ich tento rok stratila, mám ešte šancu v budúcnosti. (Lebo nádej umiera posledná.) V Dunajskej Strede som potom bola s mamou, bratom a bratovou frajerkou, čo bolo, nebudem klamať, vlastne dosť fajn. Jeden zo svetlejších bodov tohto roku.

Potom skončili letné prázdniny, čo teda znova, pre pracujúcich príliš veľa neznamená, ale stále to človek má v hlave ako niečo. V mojom prípade ako pocit ďalšieho premrhaného leta. Počas jesene som sa preto snažila dobehnúť chodenie po výletoch, čo ma vyčerpalo a znechutilo, lebo ako som na letné výlety nikoho nezohnala, tak ani na tie jesenné. Cestovala som sama do Trnavy, do Trenčína, do Viedne a mala som z toho akurát tak depku a prázdnu peňaženku. Ľutovala som všetky dni dovolenky, ktoré som si počas roka zobrala iba preto, že som už nedokázala vydržať ďalší deň v práci, ľutovala som, že nemám prácu, v ktorej by dávali extra dni dovolenky, ľutovala som, že nemám odvahu na to, aby som dala výpoveď.

Dva týždne pred Vianocami vyhodili nášho manažéra, ktorý sa v auguste vrátil naspäť z rodičovskej dovolenky. Čakali sme to, ale v kútiku duše sme dúfali, že sa to nestane. Že to predsalen nezájde až tak ďaleko. Ale zašlo. Videla som sa s ním ešte na vianočnom večierku a predpokladám, že ho už zrejme nikdy neuvidím. Stal sa teda ďalším človekom, s ktorého prítomnosťou som ešte pred rokom rátala, ale teraz už rátať nemôžem. A tak sme tu. V predposlednom dni tohto divného roku, počas ktorého som väčšinu času čakala na to, že si na mňa niekto spomenie. A keďže si nespomenul, robila som zbrklé, impulzívne, nepremyslené rozhodnutia, ktoré ma našťastie stáli iba čas a peniaze.

Smutné na tom je, že svoj nasledujúci rok vidím úplne rovnako. Vidím ho ako zmeť nenaplnených prianí, sebaľútosti, opustenia a čakania na zázrak. Keďže na zobratie vecí do vlastných rúk treba silu, o ktorej som presvedčená, že ju nemám a nikdy mať nebudem.

Nea