Úzkosť

Nepripomínaj mi, čo nemám. Nehovor mi o tom, čo nikdy mať nebudem.

Pomaly padám do priepasti, šmýkam sa strmým svahom rovno do pekla. Čo ma tam čaká? Nikto nevie. Iba tuším, že to nebude žiadna sranda, iba navnímavam strach, čo odtiaľ ide. Nevyhnem sa tomu dopadu. Už je blízko, nemá zľutovanie, ešte mi daj trochu času, trochu vzduchu, zopár dní bez teba. Viem, že chcem priveľa a nikdy nebudem mať dosť. Vždy budem chcieť viac. Viac vecí, viac dielov, viac úderov srdca. Ale raz to musí skončiť. Raz už nebude priestor na viac.

Možno si predstavujem pokoj, ktorý je nereálny. Možno je život neustále behanie v kruhu. Možno je život nekonečná sťahujúca sa špirála. Po ktorej prichádza ten pád, ktorý cítim. Je to akoby som vynechala jeden schod po ceste dolu, chvenie v hrudi, ktoré prichádza, kedy chce, studený pot, návaly tepla, zrýchlený tlkot srdca, problém nadýchnuť sa, bolesť za hrudnou kosťou. Viac úzkosti, ako moje telo dokáže zniesť. Dokedy ju ešte budem musieť znášať?

Možno radšej nič ako toto. Aj tak ma tu nikto nepotrebuje.

Nea