Uväznená

Môj život nikdy nebol môj. Bude to znieť ako blbosť, bude to znieť ako nevďačnosť, veď nikdy som nebola do ničoho tlačená, nútená, nikdy som nemala ničoho nedostatok.

Nikdy som sa nemusela zamýšľať nad tým, odkiaľ sa berú peniaze, či si budeme môcť dovoliť jedlo, nikdy som sa nemusela uskromniť, príliš sa obmedzovať. No napriek tomu sa cítim obmedzovaná. Obmedzovaná nevyslovenými požiadavkami. Obmedzovaná predstavami druhých o mojom živote. Obmedzovaná povinnosťami tejto spoločnosti. Obmedzovaná pracovným časom, otváracími hodinami inštitúcií, cestovným poriadkom, svojím strachom.

Väčšina týchto obmedzení je iba v mojej hlave, no o to viac sa ich nedokážem zbaviť. Môj život nikdy nebude môj, ak sa budem prispôsobovať tomu, čo si myslím, že odo mňa niekto očakáva. Možno sú to len moje očakávania odo mňa samej, očakávania, ktoré sú budované vonkajšími faktormi, prečítanými knihami, skúsenosťami druhých ľudí. Očakávania, ktoré si internalizujem, no nedokážem ich napĺňať.

Keď bola moja mama v mojom veku, už ma držala v náručí, starala sa o mňa, bola vydatá, žila v meste, v ktorom sa nenarodila, v byte so svojím manželom. Ja spávam noc čo noc vo svojej detskej izbe a popri práci sa snažím nanovo privolať a prežiť svoje detstvo zapájaním sa do "mimoškolských" aktivít, o ktorých existencii som vtedy ani netušila. Napriek tomu mám pocit, že mi môj život nepatrí. Napriek tomu mám pocit, že mi nikdy patriť nebude. Nech pôjdem na akékoľvek množstvo keramických kurzov, nech vyrobím koľkokoľvek výrobkov zo živice, nech navštívim akékoľvek galérie, nech prečítam hocikoľko kníh, prejdem sa centrom hociktorého mesta, navždy budem mať v sebe prázdnotu, ktorú nedokáže nič zaplniť. A kým mám tú prázdnotu, nikdy nebudem mať dostatočnú motiváciu spraviť podstatnú zmenu smerom k tomu, aby bol môj život naozaj môj.

Zhnijem tu, v tomto byte, v práci, ktorú robím iba pre peniaze, aby som sa mimo nej mohla utiekať do aktivít, ktoré mi prinášajú chvíľkovú úľavu. Načo je komu takýto život.

Nea