Bezohľadná

Prečo je mojím spúšťačom situácia, keď pri stole sedí viacero ľudí a necítim sa byť súčasťou ich konverzácie?

Sedem je priveľa na to, aby sme sa mohli rozprávať všetci spolu. Na jednom konci stola je vytvorená jedna skupina, na druhom konci druhá a ja v strede medzi nimi neschopná zapojiť sa. Počujem obidva rozhovory, žiadny z nich mi nie je blízky, na čo môj mozog odpovedá nutkaním porezať sa. Prosím ťa, mozog, prečo mi toto robíš? Veď predsa nemusí byť nonstop témou konverzácie to, čo zaujíma mňa. Daj si pauzu, odfiltruj ich ako biely šum, zasnívaj sa s otvorenými očami. Nemusíš ich stále počúvať, reagovať, byť duchom prítomná. Iba buď rada, že sa bavia. No a čo, že bez teba.

Ako sa zo sebapoškodzovania a samovražedných myšlienok stal súci zvrat konverzácie? Venujte mi, prosím, svoju pozornosť, lebo práve v tejto chvíli bojujem s naliehavým nutkaním porezať sa. Fuck off. Keď nevieš, čo iné, hľadáš katastrofy? A komu tým reálne pomáhaš? Ich to nezaujíma, iba ich utvrdzuješ v tom, že si vadná. Iba si škodíš, kade chodíš. Rozpovieš svoj životný príbeh na počkanie, pospomínaš všetky krivdy, nehľadiac na to, že tvoje slová by mohli byť spúšťačom pre druhých, prípadne ti reálne uškodiť. Chceš, aby na teba brali ohľad, ale ty ho neberieš na nikoho.

Vieš, že to prejde, preto sa v tej chvíli nutkaniu nepoddávaš. Ako by si aj mohla? Uprostred obeda vytiahnuť z krytu mobilu žiletku? Ani na to nepomysli.

Nea