Bezhodnotná

Nehovor mi, že mám na viac, lebo by som ti mohla uveriť. A čo potom?

Mám stratiť svoj obranný štít strachu a začať si myslieť, že môžem niečo dokázať? Že môžem viac ako len chodiť do práce, ktorá ma miestami až príliš stresuje a po nej hľadať spôsoby naplnenia? Mám si dovoliť odísť, cestovať, objavovať? Mám chcieť zmenu, nájsť cieľ a ísť si za ním?

Nemôžem uveriť, že som schopná. Nemôžem si dovoliť dať priestor svojmu potenciálu. Nemôžem si nechať hladkať ego. Nemôžem veriť, že pochvalné slová myslíte vážne. Nemôže ma rozladiť, keď mi pripomenieš, že si mi raz povedal, že by si chcel, aby tvoja dcéra bola ako ja.

Ja neexistujem. Proste nie som. Ja je amorfné čosi, čo sa na všetko pozerá z vrchu a čaká, kým nadíde jeho chvíľa. Ja ešte nemá život. Toto, čo vidíš, nie je ja. Toto nie je môj život. Musím si to hovoriť, musím tomu skúsiť veriť, lebo to nemôže byť inak. Toto nemôže byť život môjho ja. Toto nemôžu byť tie dni, ktoré prežíva. Jeho dni ešte len prídu. Jeho dni budú iné ako tieto. Ja sa zatiaľ pripravuje, ešte nie je, možno nikdy nebude. Možno jeho čas nepríde. Možno premrhám jeho priestor, možno mu bolo súdené neprísť na tento svet. Ak tento svet vôbec existuje.

Utlmujem sa. Utlmuje ma spôsob môjho života. Možno mi niekto niekedy povedal, že som príliš. Tak sa snažím nebyť. A aj tak v tom zlyhávam. Iba si myslím, že keby som sa prestala utlmovať, dokázala by som robiť niečo, čo ma naozaj baví a napĺňa. No je to iba teória. Prax môže byť úplne iná. Nebezpečná. Nezvládnuteľná. Bojím sa zhlboka nadýchnuť a vykročiť do neznáma. Strach ma paralyzuje a zároveň v ňom vidím ochranu. Keď nič nevyskúšam, nič nepokazím. Ani nič nezískam. Ale to nevadí.

Nepíšte mi "dobrá práca". Neverím vám. Nemôžem si to dovoliť.

Nea