Predchorobné blúznenie

Keby som dokázala vydržať nepozrieť si storky ľudí, ktorých poznám, ale vlastne ich nesledujem, možno by som práve teraz nebola v takých hrozných emočných sračkách.

Musí to byť o porovnávaní sa. Ty si na mieste, kam som chcela ísť aj ja, na ktoré už zopár rokov plánujem ísť a stále mi to nevychádza, lebo sama sa ísť bojím a nedokážem nájsť nikoho, kto by išiel so mnou. Z tej malej hŕstky ľudí, ktorí sa ešte aspoň okrajovo nachádzajú v mojom živote, nie je nikto, s kým by som si taký výlet vedela predstaviť. Porovnávam svoj život s tým tvojím a keby som nevidela tvoje fotky, bola by som vlastne úplne v pohode.

Na začiatku roka som si chcela zakázať chodiť na výlety sama, ale také predsavzatie som mohla veľmi rýchlo zabaliť, lebo by som nebola išla ani na tých zopár miest, ktoré sa mi tento rok podarilo navštíviť. Chcela som vám všetkým povedať, choďte do riti, ale to by som sa fakt musela zabiť, aby mi to vydržalo. Jedna vec, s ktorou môžete rátať, je, že kým dýcham, VŽDY sa doplazím naspäť. A počet ľudí, ktorí o mňa po mojej odmlke javia aspoň minimálny záujem, je zakaždým o niečo menší.

Povieš mi, nájdi si nových kamarátov, ale aj toho sa bojím. Neoverení, cudzí ľudia, akoby som vôbec mohla s niekým nadviazať kontakt, keď sa bojím vlastného tieňa, vlastných démonov, sama seba. Snažila som sa nájsť si aktivity, pri ktorých by som spoznala nových ľudí, ale oni sú zakaždým už poskupinkovaní, alebo vôbec nemajú záujem zoznámiť sa. A načo by som sa trepala na miesta, ktoré nemám rada? Ako večer v bare alebo na diskotéke nájdem človeka, ktorý takisto ako ja nedokáže zostať hore dlho do noci a neznáša preplnené a hlučné miesta? Ako na internete nájdem niekoho, komu budem môcť veriť?

Ironické je, že väčšinu kamarátok, ktoré som ešte minulý rok mala, som spoznala cez internet. Ale pred desiatimi rokmi bol internet iný. A ja som bola človek, ktorý viac veril svetu. Teraz sa ho bojím. Mám úzkostné paranoje. Očakávam útok. Zdá sa mi zvláštne dať sa do reči s náhodným človekom, s ktorým v danej chvíli zdieľam priestor.

Nemyslela som si, že dnes budem plakať nad fotkami z Litvy, ktoré si zdieľal. Nečakala som, že vo mne vyvolajú takú vlnu sebaľútosti. Len som chcela chvíľu robiť niečo iné, ako pozerať seriál, o ktorom sa mi už aj sníva. Ale asi som mala zostať pri ňom.

Oslabil si moju imunitu, cítim začínajúcu jesennú chorobu a všetci kolegovia sa môžu tešiť na to, že ma tento týždeň zrejme v práci neuvidia. Nech je, ako má byť.

Nea