Zhrozená

Vždy, keď nečakane zazriem svoj odraz, zhrozím sa.

Doma sa síce v zrkadle zvyknem obzerať, ale väčšinou iba spredu, a častejšie sa zameriavam na svoju tvár, nie na telo. Avšak keď chodím po meste popri výkladoch, v nich sa vídavam zboku. A ten pohľad ma vždy zarazí.

Necítim sa byť taká veľká, ako naozaj som. Necítim sa byť väčšia ako pred piatimi rokmi, napriek tomu, že objektívne mám o 20 kíl viac. Keď mám okolo seba dostatok priestoru, cítim sa v pohode. Ale akonáhle som medzi veľa ľuďmi alebo niekde sedím, už je to o niečom inom. Cítim, že sa poriadne nezmestím na sedadlá v dopravných prostriedkoch, preto veľmi nerada cestujem diaľkovými autobusmi. (Naposledy som v jednom išla tak, že sme sa so spolusediacou celú trojhodinovú cestu dotýkali zadkami. Vlaky sú v tomto aspoň o niečo lepšie.) Cítim, že sa mi nepríjemne sedí na tvrdých laviciach v reštauráciách. Počujem, že podo mnou vŕzgajú stoličky, keď sa snažím usadiť sa na nich pohodlnejšie. Nedokážem sedieť na zemi, lebo bez opierania sa, ma do desiatich minút začne bolieť chrbát. Preto mi je najpríjemnejšie na gauči, v posteli, alebo na dobrej kancelárskej stoličke. Ak mám dlhšie vydržať sedieť niekde, kde mi je nepohodlne, musím byť buď veľmi zaujatá, alebo mierne pripitá. Vysedávať hodiny po kaviarňach je pre mňa v podstate nemysliteľné, pokiaľ tam nemajú veľmi pohodlné kreslá.

Taktiež na fotkách, kde vidno celé moje telo, nechápem, ako je možné, že som až taká objemná. V mojej hlave sa vidím úplne inak. Minule som bola v kabínke, kde mali zrkadlo, ktoré mi umožnilo vidieť sa zozadu. Skúšala som si tričko, takže som sa zahliadla bez neho a ten pohľad ma reálne znechutil. Pocítila som na seba zlosť za to, že som sa dostala do takéhoto stavu a zároveň akúsi ľahostajnosť, že veď v tomto konkrétnom momente aj tak nedokážem spraviť nič pre to, aby som okamžite vyzerala inak. Ale odvtedy mi moje tukové záhyby na chrbte nejdú z hlavy.

Môj mozog mi vraví, že je to nechutné. Že predsa takto nemôžem vyzerať. Že by som s tým mala niečo robiť. Ale ja reálne nevládzem. Nevládzem tak, ako kedysi, rozmýšľať nad tým, ako sa vyhnúť jedlu bez toho, aby si to niekto všimol. Ako si strkať prsty do krku a vracať dostatočne potichu. Ako si zvyknúť na konštantnú prázdnotu a škvŕkanie v bruchu. Už na to nemám odhodlanie, energiu, výdrž. Už mi je to až príliš jedno. Keď som hladná, proste sa najem toho, čo je po ruke. A to je zvyčajne jedlo plné sacharidov. Hrianky, keksíky, cestoviny, zemiaky, Dupetky. Všade sama múka. A jem to, lebo je to rýchle zahnanie hladu. Na vymýšľanie iného nemám kapacitu. (A na pohyb v tomto teple ani nemôžem pomyslieť.)

Nikto ma nikdy nenaučil, ako jesť vyvážene a zdravo a ja mám pocit, že v mojom živote nie je priestor na to, aby som sa to dokázala naučiť sama. A vydržala pri tom.

Veď svet je plný koláčikov a zvyškov, ktoré nemôžem nechať vyjsť nazmar.

Nea