Zbrklá

Nad niektorými vecami až príliš rozmýšľam, na niektoré nereagujem vôbec a v niektorých som neskutočne zbrklá.

Raz som išla v Bratislave autobusom z hlavnej stanice, vyčerpaná po niekoľkohodinovej ceste vlakom, v ušiach slúchadlá, ignorujúca svet. Keď vtom zrazu vidím, že jeden chalan si sadol na zem a rozpráva sa s nejakými jemu vekovo podobnými. Keďže som kvôli hudbe nepočula, myslela som si, že sa proste spolu bavia. Tak som sa na nich iba neprítomne pozerala. Ale potom jeden z tých mladých zašiel za vodičom, a to ma teda už zaujalo natoľko, že som svoju hudbu zastavila. Vysvitlo, že ten chalan sediaci na zemi začal strácať vedomie, tým ostatným hovoril, že sa mu zatmelo pred očami. Vodič povedal niečo v zmysle, že čo on s tým, ale našťastie bol medzi cestujúcimi hasič (minimálne to mal napísané na tričku), chalana zdvihol zo zeme, podoprel a vyviedol von z autobusu. A samozrejme na mňa cestou von z autobusu škaredo zazrel, že čo som sa nesnažila pomôcť.

Ja som z toho celého mala pocit, akoby sa to ani nedialo naozaj. Mám napozeraných toľko seriálov z medicínskeho prostredia, ktoré mi ukazujú, že vždy sa nájde niekto, kto pomôže, že iba čakám a spolieham sa na to, že sa taký človek objaví. Som úplne znecitlivená na vyhrotené situácie úrazov a problémov zdravotného charakteru. Môj mozog si proste povie, že sa ma to netýka. Veď ani v tej telke sa ma to netýka. A nedokážem rozoznať rozdiel.

Včera som zbrklo nasadla na vlak do Marcheggu, lebo na tabuli sa neobjavil vlak do Petržalky v čase, v ktorom zvyčajne ide. A bolo tam napísané upozornenie, že na trati, ktorou viem, že v rámci Viedne ten vlak chodí, sa stal nejaký problém. Potom vo vlaku do Marcheggu som rýchlo googlila online tabuľu s odchodmi. A na nej bol uvedený môj vlak do Petržalky ako naplánovaný na o 13 minút neskôr, ako zvyčajne chodieva. Tak som z vlaku do Marcheggu vystúpila na nasledujúcej zastávke, ktorá je ešte vo Viedni, a odviezla som sa metrom naspäť na viedenskú hlavnú stanicu. Ešte aj s 10 minútovou rezervou som stihla vlak do Petržalky. Čo z toho vyplýva? Že nemám chodiť na stanicu zbytočne skoro, keď je môj vlak iba ledva na tabuli, aj keby išiel v čase, kedy som ho očakávala. Keby som sa na ňu pozrela o 10 minút neskôr, už by som ho videla napísaný v novom čase a ani by som už nestihla ten do Marcheggu. Mohla som si ušetriť kopu zbytočného stresu a behu na metro.

Hlavne, ono by sa nič hrozné nestalo, keby ten vlak naozaj nešiel. Tak by prišiel ďalší, o hodinu neskôr. Alebo by som sa vrátila ku známym vo Viedni, odkiaľ som vyrazila, a prespala by som tam. V práci by som to určite nejako vysvetlila. A naozaj by bol väčší prúser, keby som vystúpila v Marcheggu a nevedela, ako sa dostať do Bratislavy. Zjavne sa za istých stresových situácií správam ako stratené decko, ktoré pobehuje po okolí a snaží sa nájsť rodičov, pričom nechápe, že by ho našli jednoduchšie, keby sa niekam posadilo a čakalo. Ale viete, len tak nečinne čakať, keď si myslíte, že sa vám nepodarí dostať sa domov, nie je zrovna jednoduché.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, ale nabudúce by možno nemuselo. Okrem toho, mám do zbierky ďalší nepríjemný zážitok s cestou z Viedne a už začínam celkom váhať, či sa tam v najbližšom čase vybrať znova. Aj keď teda, mám ešte 3 denné lístky, ktoré by som mala minúť do konca roka, pretože potom stratia platnosť. Takže ešte ma zrejme Viedeň tento rok uvidí. Ale bola by som celkom rada, keby ma videli aj nejaké iné mestá.

Plánujem, ale rozmýšľam nad plánmi tak dlho, že kým sa rozhodnem, bude po lete.

Nea