Zabudnutá

Vo víre svojich povinností na mňa ľahko zabudneš. Nenapíšeš, neodpíšeš, nič si so mnou z vlastnej iniciatívy nenaplánuješ. Neprídeš sa opýtať, ako sa mám, neprídeš sa len tak porozprávať, nezaujíma ťa, čo vôbec robím.

Mohla by som to brať ako pozitívum. Mohla by som si povedať, ako dobre, že sa mi nikto neserie do života. Mohla by som si povedať, aká som slobodná, keď na mňa všetci zabudli. Ale nie som. Som v stave konštantného čakania. Som v stave neustálej pripravenosti skočiť po čo i len minimálnom prejave pozornosti. Ak si na mňa spomenieš, odpisujem hneď, ako si tvoju správu prečítam. Len aby som ťa udržala v konverzácii. Čakám, že mi na poslednú chvíľu dáš vedieť, že na mňa máš zopár hodín času. Čakám, že o mňa prejavíš záujem. Čakám, že si na mňa spomenieš. Čakám, že sa ozveš s vetou: Tak čo, naplánujeme ten výlet?

Nechávala som si dni dovolenky na trávenie času s niekým iným, ale prešlo ma to. Vyčerpám si ich a spravím si týždeň voľna, oddrbem sa do iného mesta, aby som tam robila presne to, čo robím doma. Prešla sa, najedla sa a pozerala telku. Potrebujem iba zmenu prostredia pre svoje každodenné voľnočasové aktivity. Musím sa presvedčiť, že nevadí, že som sama. Že nevadí, že nikam nepatrím. Že nevadí, že na mňa všetci zabudli.

Chcela by som len viac tvojho času. Ale zrejme žiadam priveľa.

Nea