Vymenená

Predvčerom som začala plakať kvôli niečomu pracovnému a dostala som sa až k myšlienke, že ma zrejme v našej rodine nahradí bratova frajerka. Je o pár rádov lepšia ako ja.

Po prvé, je naozaj programátorka, teda je inteligentnejšia. Ďalej, je spoločenskejšia ako ja, nápomocná, a veľmi milá zatiaľ v každej situácii, v ktorej som ju zažila. Ak som správne pochopila, už si aj vymenila adresu s dcérou maminej kamošky, aby si mohli posielať pohľadnice. A to po tom, ako som dcére maminej kamošky povedala, aby mi zo svojej novej prechodnej adresy poslala pohľadnicu. Takže som tak trochu mala pocit, že ku mne sa žiadna pohľadnica od nej už nikdy nedostane. Všetky poputujú k bratovej frajerke.

No možno je to presne to, čo mi hrá do karát. Tých, o ktorých nerada premýšľam, lebo sú nepríjemné a neisté, ale stále ich mám v rukách. Dobre, stačilo tejto metafory. Ide o to, že príchod bratovej novej frajerky do našich životov by mi mohol otvoriť príležitosť odsťahovať sa. Mama bude tak uchvátená ňou, že ja si zrazu budem môcť robiť, čo chcem a nebudem sa kvôli tomu cítiť zle. Pretože robiť si v podstate to, čo chcem, môžem aj teraz, ale stále mám pri tom pocit, že som zodpovedná za to, ako to bude vnímať moja mama. Tak sa občas odtrhnem z reťaze a spravím niečo, čo sa na mňa nepodobá, a potom to ľutujem. Aj keď asi neľutujem samotnú udalosť, iba to, že moja mama bola jej svedkom.

Nejde mi ani tak o osamostatnenie sa ako také, ale o pocit, že dokážem spraviť veľký dospelácky krok a zvládnuť ho. Chcela by som tým nabrať odvahu aj na ďalšie podobné.

Nea