Ticho

To, že sa prestanem ozývať, ublíži oveľa viac mne ako tebe. Ty budeš mať odo mňa svätý pokoj, ja budem mať neustále nutkanie napísať ti, ktoré budem musieť vždy zavrhnúť.

Nie som dosť trpezlivá na to, aby som zvládla čakať príliš dlho bez emočných výbuchov. Ale zopár týždňov s následným dramatickým bum vydržím. Bude to vo mne vrieť a ty si budeš myslieť, že keďže nič nehovorím, je všetko fajn. Ale už dlho nie je.

Tým, že si na mňa nespomenieš, tým, že neustále riešiš iné veci, kŕmiš jednu z mojich asi najväčších krívd z detstva. Presvedčenie, že všetko ostatné je dôležitejšie ako to, s čím prídem ja. Viem, že nie všetko sa dá vyriešiť hneď, hlavne keď by v tom mali byť zahrnutí viacerí ľudia, ale keď mi dva týždne neodpíšeš, zrejme ťa netrápi, čo by som chcela preberať. Mám chuť všetko vymazať, pozastavovať všetky automatizované testy, natvrdo ich nenávratne odstrániť. Či by si to vôbec niekto všimol. Lebo podľa mňa ani nie.

Buď ma beriete ako fungujúcu samozrejmosť, alebo je vám to, čo robím, ukradnuté. V obidvoch prípadoch to znamená, že ma ignorujete, a to ma zraňuje. Možno keby všetko naozaj fungovalo, ako má, alebo by som z toho aspoň mala ten pocit, nevadilo by mi, že na mňa nemáte čas. Robila by som si svoje, a to by mi stačilo. Ale ja mám problém s aktuálnym nastavením pracovného prostredia a chcela by som ho riešiť, lebo som z neho čím ďalej, tým zúfalejšia. Väčšinu času sa cítim neviditeľná, prípadne zosmiešňovaná, pretože vraj ako pracovné problémy udávam tie osobné. Možno sú osobné, ale s prácou veľmi úzko súvisia.

Asi nedokážem byť ticho tak dlho, ako by som chcela. Ale skúsim to.

Nea