Presviedčanie

Ako presvedčím svoj mozog, aby sa prestal dookola vracať k jednej a tej istej veci? Poviem mu nie, poviem mu neskôr, ale nie že o dve hodiny, ale o mesiac, zlatý môj. Vydrž prosím ťa. A neotravuj toľko.

Asi som ho príliš ignorovala? Príliš som ignorovala svoje pocity? Príliš sa ich ešte stále snažím ignorovať a nedávať im voľný priechod? Ale veď s voľným priechodom emócií sa v tomto svete nedá existovať. Chcem iba byť v pohode. Len za akú cenu? Peniaze som za to systematicky, týždenne dávať nechcela. Tak teraz mám toto. Šepkanie. Nahováranie. A následné odhováranie. Kúp si to. Choď tam. Alebo vieš čo? Radšej nie. Alebo možno predsa? Ja teraz už neviem. Prihlás sa na ďalší kurz keramiky, kúp si ďalšiu permanentku, ktorú budeš využívať iba minimálne, vyber sa do iného štátu na výlet, zober si foťák s filmom. Alebo vlastne nie, nerob to, aj tak to budeš ľutovať, aj tak to nemá zmysel, aj tak je to príliš zložité, potenciálne nepríjemné, aj tak nebudeš celkovo šťastnejšia, keď to spravíš. A ak to spravíš a bude to náhodou fajn, budeš potom iba chcieť viac. Ale keďže máš prácu, tak viac aktivít mimo nej mať nemôžeš, nedokážeš, nezvládneš.

Daj mi dva mesiace prázdnin, nie iba štyri týždne dovolenkových dní roztrúsených po celom roku. Daj mi slobodu peňazí aj slobodu miesta a času. Chcem okúsiť, aké to je naozaj žiť.

Nea