Obraz

Keď na sociálnych sieťach vidím fotky z výletov ľudí, ktorých sledujem, chcem sa iba potešiť. Nie závidieť.

Nechcem im závidieť partiu, partnera či partnerku, ani miesto, na ktorom sú. Chcem sa usmiať a povedať si, ako super, že majú možnosť cestovať a tráviť čas ľuďmi, ktorých majú radi. Nechcem túžiť ísť tam, kde sú, nechcem túžiť patriť do ich sociálnej skupiny. Chcem iba byť rada, že to vyzerá, že sa majú dobre. A myslím, že sa pomaly dostávam k tomuto stavu mysle. Hovorím si, ako dobre, že nie všetci sú takí domasedi ako ja. Ako dobre, že oni majú svojich ľudí, svoje miesta, ktoré chcú navštíviť a pochváliť sa nimi. Samozrejme, že to môže byť čistá pretvárka, keďže sa s nimi vôbec nevídam, ale vyberám si veriť tomu, že keď sa na fotkách smejú, sú naozaj šťastní. Aspoň v tom momente.

Možno už dokážem aktívne netúžiť po ich životoch, no aj tak viem, že si kompenzujem samotu a nešťastie excesívnym nakupovaním. Nejde o to, že by som peniaze, ktoré míňam, nemala k dispozícii, ale bolo by zmysluplnejšie šetriť si ich do budúcnosti. Možno ani nie príliš vzdialenej, ale napríklad na nejaký dlhší výlet. Dokázať si odpustiť nové oblečenie, fast foodové obedy, bubble tea či pridrbané rúže a lesky na pery, obsesia ktorými ma drží už asi tretí týždeň a nie a nie sa ma pustiť. Cez týždeň sa dokážem ešte ako-tak ovládať, ale cez víkend, kedy nepracujem, a teda nemám čo robiť, miniem strašne veľa. Tento víkend je toho veľmi dobrým príkladom. Minula som niečo vyše 200€, len sa tak zaprášilo, a to som dokopy nič extra nerobila. Iba som sa nudila.

Tak rozmýšľam, či predsalen nebola chyba prestať si predplácať Netflix. Keby som ho mala, zrejme by som bola schopná vydržať pri ňom doma a nechodiť zabíjať čas potulkami vonku, pri ktorých si vždy niečo kúpim. Predsalen, Netflix stojí 10€ mesačne, a to je rozhodne niekoľkonásobne menej, ako to, čo miniem, kedykoľvek vyjdem z domu.

Nea