Hrozba

Bol tento svet vždy taký hrozný? Alebo sa tie hrozby iba viac začali týkať miest, na ktorých sa mám potenciál pohybovať?

Neviem, čo si mám myslieť. Neviem, či mám vôbec vyliezať z domu. Nechcem sa báť, ale zdá sa mi, že nič iné sa nedá robiť. Iba mať strach. Niekedy si hovorím, že veď by mi malo byť jedno či budem zranená alebo či zomriem. Ak sa mi to malo stať, tak sa to stane. Vyhýbať sa všetkým potenciálnym terčom úplne vždy, sa tak či tak nedá. Samozrejme, dá sa znížiť čas a frekvencia vystavovania sa. Dá sa zbytočne nepokúšať osud. Ale kde je potom moja sloboda?

Som ľahko vyľakateľná. Keď mám z niečoho zlý pocit, zaleziem do ulity, zruším všetky plány, vyhovorím sa na hocičo. Kľudne aj priznám strach, ale zo skúsenosti sa mi zdá, že to príliš nezaberá. Povedia mi, veď už bola hrozba odstránená, rozohnaná, tak čo sa plašíš. Ale mne ten strach zostáva. A zbiera sa. Ani o tom nechcem vedieť, ale nejakými kanálmi sa to ku mne vždy dostane. Potom si hovorím, či by nebolo najlepšie odstrihnúť sa od všetkých zdrojov. Ale následne zistím, že to aj tak nejde. Pustené rádio v obchode, rozhovor kolegov, zdieľanie príspevku na instagrame. A potom mi to nedá. Otvorím si správy a čítam, čo všetko zlé sa vo svete deje. Pýtam sa sama seba, ako môžem byť väčšinu času kľudná a unudená a ako môžem dopustiť, že nežijem, iba prežívam, keď kedykoľvek môže prísť niekto, kto ma z nenávisti oberie o život. Ako je možné, že dovoľujem svetu, aby sa so mnou takto zahrával, držal ma v neistote, následne čičíkal hmotnými sprostosťami a tváril sa, že je všetko fajn. Nepozeraj sa, to sa ťa netýka. (A čo ak áno?)

Láska musí zvíťaziť.

Nea