Viedeň

Chcela by som sa raz vrátiť z výletu bez toho, aby som si kúpila čokoľvek iné ako jedlo a pitie. Vždy odvšadiaľ prídem s kopou zbytočností.

Myslím, že si nimi nahrádzam ľudí. Keby bol niekto so mnou, namiesto nakupovania by sme sa rozprávali. Sadli by sme si na dvojhodinový obed. Bola som vo Viedni, a to miesto mimo centra mesta, na ktoré som išla, plné krásnych kvetín a rôznych milých zákutí, bolo fajn. Ale celý čas som si hovorila, o koľko lepšie by som sa cítila, keby tam niekto bol so mnou. Hej, ja viem, chcela som si zakázať chodiť na výlety sama, lebo mám z toho potom akurát tak väčšiu depku, tak načo míňať tie peniaze. Ale Viedeň mi už ani nepríde ako poriadny výlet. Relatívne to tam poznám, mám tam pevne stanovené miesta, na ktoré pôjdem nakúpiť konkrétne veci, a trasy, ktoré viac-menej ovládam. Väčšinou sa do nich snažím zakomponovať nejaké pre mňa nové miesto, tentokrát Blumengärten Hirschtetten a po ceste odtiaľ som našla nákupné centrum Westfield Donau Zentrum, kde som si dala obed. V jeho nákupnej časti bolo tak veľa ľudí, že som sa rýchlo pratala preč.

Potom som zamierila na Stephansplatz, asi najturistickejšie miesto vo Viedni, ale Mariahilferstrasse sa mi už akosi zunovala. V blízkosti Stephansplatzu sú všetky tri obchody, ktoré navštevujem. Lush, The Body Shop a Läderach. A potom na stanici potraviny a Konditorei Oberlaa. Akurát že včera som na stanicu dorazila tesne po tom, ako odišiel vlak, teda musela som skoro hodinu čakať na ďalší. Takže som stihla preliezť ešte ďalšie obchody a kúpila som si plyšáka, čo bolo rozhodne celkom veľké zlyhanie. Ale ako, tučniak s polosmutným výrazom prezlečený za dúhového jednorožca za 11 eur, no nekúp to. Hlavne keď potrebuješ potešiť svoje vnútorné dieťa, lebo sa cíti extra osamelo.

Vo Viedni je toľko ľudí, že musím mať napoly vypnutý mozog, aby som tam dokázala existovať, teda cestovať preplneným metrom, chodiť cez Stephansplatz a predierať sa pomedzi davy na hlavnej stanici. Nemám šancu čokoľvek si poriadne užiť, keď tam som. Vyvstáva teda otázka, prečo to vlastne robím. Pre tie fotky, na ktorých mám nula lajkov? Pre tých zopár vecí, ktoré si kupujem pravidelne a u nás ich nemajú? Včerajší výlet som považovala za svoj darček k narodeninám, tak ako ešte ďalších 10 vecí, ktoré si darujem počas nasledujúceho týždňa. Ah, koľko sa toho dá ospravedlniť, keď máte v podstate neobmedzený rozpočet a nedostatok hormónov šťastia v mozgu.

Ja viem, že nakupovaním ich nezískam. Že na to sú potrebné iné aktivity. Ale k tým sa neprinútim, kým v nich nebudem vidieť zmysel. A zmysel v nich nebudem vidieť, kým nebudem mať aspoň jemné chemické nakopnutie k lepšiemu. Akurát dať si chemické nakopnutie, na to potrebujem odvahu. A tú teraz nemám. Zamrzla som na tomto mieste, v tejto ničote, a to, čo by ma z neho mohlo dostať, nemôžem mať. Lebo na to potrebujem čas a úprimný záujem iných ľudí. A to nie je niečo, čo sa dá ľahko nadobudnúť a udržať si to.

Kolabujem a pálim mosty, ktoré som si myslela, že budú mojou záchranou.

Nea