Sebaľútosť

Kmitám medzi túžbou po spojení a absolútnym nezáujmom.

Vždy, keď si poviem, kašlem na vás, o hodinu už niekomu píšem, či so mnou nechce niekam ísť. Vždy, keď si odopriem nejaký typ jedla alebo pitia, na druhý deň ho mám v hlave znova. Vždy, keď odolám tomu, aby som si niečo kúpila, fantazírujem o tom, ako to mám a vymýšľam si, prečo to určite potrebujem.

Je to únavné. Stále presviedčať mozog, že nie, naozaj nepotrebuje tieto typy stimulov. Že by si mal nájsť nejaké lepšie. Stále sa vraciam k tomu, že chcem ísť na keramicmý kurz, že si chcem zadovážiť nejakú knižku, že chcem ísť do Brna. A nedokážem sa toho zbaviť. Ak aj na nejaký čas zabudnem, do týždňa ten pocit príde znova. Znova začnem rozmýšľať nad tým, čo s časom. Viem, že raz budem ľutovať to, ako som ho všetok premrhala. No v tejto chvíli nedokážem alebo možno dostatočne nechcem robiť niečo inak. Na výlety druhých ľudí, na fotky z rôznych miest už pozerám s nastavením mysle: vyzerá to pekne, ale nedovolím, aby ma to lákalo. Postupne sa vypínam. Niekedy, povedala by som, že zatiaľ ešte celkom často, mi však utečú nejaké chtíče. Kedy veľmi zatúžim po tom bývať sama alebo aspoň ísť niekam na pár dní sama a oddýchnuť si od práce aj maminej prítomnosti. Ale udupávam to v sebe. Nedovolím si nič chcieť. Chcem sa uspať. Byť v bdelej kóme. Učičíkať sa pohodlím, ktoré som si vytvorila. Nepripúšťať si, že ma to ničí. Vypnúť bolesť. Nedovoliť si ju.

Nie je to správne. Nie je to žiadúce. Nie je to udržateľné. Nie je to fér. Lebo na konci nebudem môcť obviňovať nikoho iného, iba seba. Iba sebe budem môcť vyčítať, že som sa nesnažila viac žiť. Že som sa nesnažila viac bojovať. Že som nepožiadala o pomoc. Že som zutekala od všetkých výziev, tých naozajstných aj iba predstavovaných. Budem ľutovať, že som pre seba nespravila viac.

Vlastne to ľutujem už teraz.

Nea