Priveľa

Chcela by som ti vedieť vysvetliť, že je rozdiel medzi nadmerným zaťažením a úplným vynechaním.

Keď so mnou nikto nekomunikuje, spúšťa to vo mne spomienky na moje školské časy. Keď si spolužiačky robili spoločné plány predo mnou, ale nikomu ani nenapadlo spýtať sa ma, či by som chcela ísť s nimi. Keď som si na tábore odstrihla kus vlasov, vyhrešili ma a plakala som a namiesto toho, aby ma niekto ukľudňoval, tak všetci odišli z izby a nechali ma hystericky plakať osamote. A keď som otvorila dvere a vyšla som, aby som išla za nimi, oni vošli do izby a zabuchli za sebou.

Ako je možné, že ľudí svojím prežívaním smútku tak strašne odpudzujem? Ono, čím viac budete odchádzať, tým väčšie emócie ma budú ovládať. Tým viac sa nimi nechám pohltiť, čím viac budem cítiť, že odo mňa bočíte. Že vašu pozornosť dokážem mať iba vtedy, keď mám nejaký problém. Celé je to začarovaný kruh. Nikto nechce byť v mojej blízkosti, keď som príliš, ale keď nie som príliš, mám pocit, že nikoho nezaujímam. Nechcem byť problematická, iba chcem mať vo svojom živote ten správny počet ľudí, ktorí so mnou chcú tráviť čas. Ale keď som problematická, jasné, že tých ľudí nemám a ani ich neviem získať.

Asi som sa zamotala. Proste, len prestaňte odchádzať a raz za mesiac sa dohodnime, že sa stretneme. Je to naozaj také ťažké? Chcem naozaj tak veľa?

Nea