Nehodná záchrany

Ono to vlastne asi dáva zmysel. Nevšímať si slabého jedinca a nechať ho na pospas osudu. Slabých predsa nechceme.

Keď prejavujem svoju slabosť, väčšina ľudú odo mňa bočí, lebo je to prirodzené. Je to reflex. Prečo by sa mali zaoberať niekým, kto javí známky toho, že neprežije? Prečo by ho mali zachraňovať, keď nemá potenciál, nemá miesto v ich svete, nepasuje doň? Načo sa zaoberať chorým, zničeným, smutným jedincom, keď potrebujeme prosperovať na to, aby sme prežili? Vyčleníme tých, ktorí nevládzu a naša svorka bude silná. Ak sa budeme musieť o niekoho intenzívne starať, neprežijeme ako celok. A predsa nechceme neprežiť. Iba preto, že je tu niekto, kto nedokáže predstierať silu, kto je na dne, predsa nepotopíme sami seba. To dáva logiku, nie? Nebudeme sa zaoberať nešťastím druhých, keď máme na práci iné veci dôležité k prežitiu. Podvedome nás slabí jedinci znechucujú, lebo sú na príťaž.

Aj keď sme v istých ohľadoch už pokročili, myslím, že v nás stále pretrváva niečo z toho, čo nám vraví, že slabých nehodno zachraňovať.

Nea