Možnosti

Keby ste sa ma pred dvomi mesiacmi opýtali, či mávam záchvaty hnevu, povedala by som, že kedysi možno, ale teraz už ani nie. Ale budem to musieť prehodnotiť.

Dokážem sa tak nechať vytočiť, že začnem byť zaplavená, a to už nastáva situácia, kedy chcem, aby to prestalo. Príliš veľa podnetov, príliš veľa nefunkčností, na ktoré nie som pripravená, spôsobí, že sa dostanem do bodu, kedy sa prestanem ovládať. A tak na to, aby som sa znova začala ovládať, musím sa uzemniť, ublížiť si, aby som nadobudla kontakt s hmotným svetom. Čo verím, že môže byť z pozície pozorovateľa desivé a nepochopiteľné. Mňa samu vyvádza z miery, že sa viem dostať do stavu, kedy na upokojenie potrebujem buchnúť do stola takou silou, že všetko na ňom poskočí. Dnes mi z poloplného hrnčeka vyprskol čaj dobrých 10 centimetrov od neho. Nasleduje pocit hanby a neochota ospravedlniť sa, lebo veď to by znamenalo priznať, že sa to naozaj stalo. No ja viem, že sa to stalo, kolegovia vedia, že sa to stalo, môj mozog sa k tomu vracia celý deň a bude sa k tomu vracať ešte dlho. Už si fakt pod sebou pílim konár, za chvíľu nebude človeka, ktorý by vydržal v mojej prítomnosti, lebo čo ak znova len tak vybuchnem. A to bude prúser.

Môj stav sa teda zjavne naďalej zhoršuje, zrejme aj preto, že som nikdy nebola naučená, ako zvládať nekomfort. Prežívanie nekomfortu, vôbec dovolenie si možnosti nekomfortu, je niečo, od čoho som bola vždy chránená. A myslím, že ma to už dobrú chvíľu dobieha. Vybrala som si v živote cestu najmenšieho odporu, ktorá možno pre mňa nie je úplne ideálna. Nedokážem si dovoliť cítiť sa nekomfortne, mať nedostatok, odopierať si. Ale bez toho, aby som sa vystavila nekomfortu, nemám šancu kamkoľvek sa posunúť a žiť svoj život tak, ako naozaj chcem. (Nepríjemné zistenie, čo vám poviem.) Potrebujem sa naučiť necúvať pred situáciami, o ktorých sa domnievam, že pre mňa budú nekomfortné. V spoločnosti, ktorá robí všetko pre to, aby sa ľudia cítili pohodlnejšie, aby bolo všetko jednoduchšie a automatizovanejšie, sa zdá vystavovanie sa nekomfortným situáciám akési spiatočnícke. Akoby som pohŕdala vymoženosťami, ktoré táto doba ponúka. Všetko, čo sme vymysleli, nám má uľahčiť život. Ale nebude práve to našou záhubou? No odbočujem od seba k celému ľudstvu, a to som nechcela.

Dovoliť si možnosť diskomfortu. To by mal byť môj prvý cieľ.

Nea