Fantazmagória

Ono by predstava toho, že svoje narodeniny strávim sama v ZOO alebo kdekoľvek inde mimo domu, nemusela byť taká hrozná. Ide však o to, ako to celé vnímam.

Byť sám a chodiť na výlety sám nie je v princípe ani divné, ani smutné, ani osamelé. Pokiaľ sa tak človek cíti dobre a vyhovuje mu to, je všetko v úplnom poriadku. Mne to vyhovovať prestalo. Mňa to prestalo baviť. Mne sa to prestalo páčiť. Mne sa to začalo zdať nezmyselné. Neviem, či sa mi to vôbec niekedy pozdávalo. Neviem, či mi niekedy bolo príjemné chodiť po výletoch sama. Nemôcť s nikým naživo zdieľať, čo práve zažívam. Hovorila som si, že keď niekam naozaj chcem ísť a nenájdem nikoho, kto by išiel so mnou, nemám príliš na výber. Aj keď som samozrejme vždy na výber mala. Ale teraz nikam nechcem ísť tak veľmi, aby som sa vybrala sama. Čo ma po nejakých výletoch, keď bytie v posteli je menej náročné. Akurát takto ma moja hlava postupne presviedča o tom, že život je úplne na nič. Veď načo budem žiť iba vo vlastnej posteli? To už fakt môžem byť radšej mŕtva a nepotrebovať žiadne jedlo, pitie, vzduch, elektrinu.

Aj keď sa snažím dostať sa z tej špirály von, ona si ma nájde. Navráva mi, že aj ak sa náhodou cítim na chvíľu o niečo lepšie, znova to pominie. Povie mi, máš len high z jedla, lebo si si na večeru dala tri chody a pozrela si si dva hodinové diely slovenského krimi seriálu, natočeného podľa francúzskej predlohy. Ale to nie je život. To je ledva prežívanie. Samozrejme, že ti je o kúsok lepšie, lebo cukry a tuky a niečo, čo je vyrobené na to, aby to udržalo tvoju pozornosť. Ničnerobenie. To je to, čo to je. To je to, v čom jedinom dokážeš aktuálne existovať. A presne to je ten tvoj zapeklitý problém.

Nechceš realitu. Neznesieš realitu. Realita ťa nudí. Chceš niečo viac, niečo iné, čo ti tvoje okolie nikdy nedá. Ale nepodujmeš sa na hľadanie iného okolia, lebo sa ti to zdá príliš zložité. V tvojom aktuálnom stave úplne nemožné. Chceš slobodu, zároveň peniaze, ale tak to funguje iba pre malú hŕstku ľudí. Tí ostatní musia makať a ty si na tom ešte vlastne veľmi dobre. Lebo ani makať príliš nemusíš. Iba si musíš odsedieť plus-mínus 8 hodín pred počítačom a tváriť sa, že pracuješ. Ale aj to ťa štve. Chceš byť niekde tam vonku, zároveň vo svojej posteli kedykoľvek si zamanieš. Chceš ľudí aj samotu, nové miesta aj ulice, ktoré si už prešla nespočetne veľakrát. Chceš nových kamošov, aj kamošky z detstva, oporný bod aj nemusieť sa o nikoho a nič starať. Chceš svoj vlastný priestor, aj to, aby ti mama prala, neupratovať, ale mať všetko vždy čisté a usporiadané tak, ako si na to zvyknutá ty. Nevariť, ale mať jedlo, nenakupovať, ale mať vždy zásoby toho, čo práve potrebuješ. Chceš, aby ti niekto čítal myšlienky, bol pri tebe, ale nechal ťa na pokoji, keď si prestimulovaná. Aby presne vedel, kedy sa má a môže priblížiť. Máš vybájeného tvora, ktorého kritériá nespĺňa žiadna ľudská bytosť. A nedokážeš sa zmieriť s tým, že neexistuje.

Preto si povieš, že načo ti je život, keď nemôžeš mať úplne všetko, ale musíš robiť kompromisy. A na to neviem, či vôbec existuje odpoveď.

Nea