Zamotaná

Ani sa mi neoplatí ospravedlňovať sa. Lebo to tak či tak spravím znova.

Pozerám sa na seba z diaľky a nedokážem pochopiť, čo tá osoba v mojom tele robí. Ako sa tam dostala? Kedy? Prečo sa snaží všetko pokaziť? Prečo je hašterivá, hysterická? Prečo rýpe do vecí, ktoré by nemusela vôbec riešiť?

Nemôžem ju ospravedlniť. Možno vysvetliť, ale ani to sa nedá tak, aby to niekto naozaj pochopil. Ona je taká. Ale možno by byť nemusela. Tie možnosti, ktoré má a nevyužíva ich, pretože si myslí, že si ich nezaslúži, že pre ne nie je dosť dobrá. A potom, inokedy, sa cíti nadradená, jediná, čo môže mať pravdu. Jediná, ktorá má byť vypočutá. Najhlasnejšia. Je vyčerpávajúca. Nedá sa s ňou dohodnúť. Nevie, čo chce. Nevie, kým je. Nevie, či vôbec existuje. Možno iba chce pripomínať svoju existenciu všetkými tými uštipačnými poznámkami. Aby ste si ju aspoň zapamätali. Keď už nie mali radi. Čo aj keby ste jej povedali, nikdy vám neuverí. Iba bude neveriacky krútiť hlavou.

Rád. Také slovo, ktoré skrýva nespočet odtienkov. Viem, ako mám rada ja a neverím, že ty to máš ku mne rovnako. Zamotala som sa. Neviem, ako ďalej.

Nea