Vykoľajená

Ruším svoje zoznamy vecí, ktoré mám dovolené a nedovolené kúpiť si tento rok. Počas júna som si kúpila toľko nedovolených vecí, že je to už asi jedno.

Nerátala som s tým, že budem až tak veľmi potrebovať veci, ktoré mi aspoň trochu spravia radosť. Nemyslela som si, že sa budem musieť starať o mamu so zlomeným chodidlom. (Alebo teda robiť domáce práce, ktoré robieva ona.) Neplánovala som prestať chodiť na terapiu. Chcela som mať tento rok lepší. Viac sa sústrediť na seba. Na zlepšovanie seba. Ale nejde mi to. Nedokážem to. Musela by som celý svoj život prevrátiť naruby, prekopať základy, a to proste nejde. Nie bez veľkej dávky odvahy, ktorú nemám a ani si ju nedovolím mať. Bojím sa byť odvážna.

Nemyslím si, že v sebe nemám potenciál prestavať si život podľa svojich predstáv. Ale znamenalo by to zbúrať to, čo je, začať úplne odznova, a to je desivé. Lebo nič v mojom živote nefunguje dobre. Nie práca, nie rodina, nie sociálny život, nie romantické vzťahy, nie môj vzťah ku mne samej. Všetko je úplne zle, úplne inak, ako by som potrebovala na to, aby som sa necítila na nič a nemusela si to kompenzovať nakupovaním a chodením po výletoch, ktoré ma vôbec nebavia.

Možno by stačilo zmeniť svoj postoj, možno by stačilo, keby som bola o niečo viac vďačná... Ale človek cíti, keď je v nesúlade. A to ja rozhodne som.

Nea