Sebecká

Do istej miery tuším, že za mojím zvažovaním smrti je môj aktuálny psychický stav. Že to on mi navráva, že svet by bol lepší bezo mňa. Že mne by bolo lepšie bez sveta.

Snažiť sa presvedčiť niekoho iného, snažiť sa ukázať, pozri, ja mám pádne dôvody na to, aby som tu nebola, je asi dosť divné. A predsa je to niečo, o čo som sa pokúšala. Nie som spontánna a nechcem si nič plánovať, neznášam chodenie do prírody, som hanblivá v spoločnosti ľudí, ktorých nepoznám, tak mi tu nepodsúvaj nápady, ktoré nie som schopná vo svojom stave zrealizovať. Všetky tvoje odporúčania boli prekričané beznádejou.

Prečo mám byť pri tom, ako tento svet speje do záhuby? Prečo mám míňať jeho zdroje, keď vlastne ani nechcem? Používam elektrinu, vodu, vzduch, tvoj čas, hodinu tvojho času, a na čo to bolo dobré? Len ma to viac rozdrbalo, tak ako prvé sedenie u novej terapeutky. Bola fakt hrozná sprostosť vyklopiť ti moje najväčšie traumy. Ale chcela som to skúsiť, lebo reakcie na moju situáciu už mám od iných a chcela som aj od teba. Bola to poriadna kokotina, teraz to ľutujem, hanbím sa a ty to tak či tak o pár dní pustíš z hlavy.

Nikto ma nechce, ja sama sa nechcem, v tomto stave. Mám návrhy toho, čo by som mohla robiť, mám prostriedky na to, aby som ich zrealizovala, ale som paralyzovaná ničotou, nezáujmom, nudou. Tu sa snažím vyhecovať aspoň k niečomu, ale akonáhle skončím, je to tá istá prázdnota, s ktorou nedokážem nič spraviť. Načo mi je taký život? Načo som komu takáto?

Topím sa a rozkrikujem to do sveta, v ktorom aj tak nikto naozaj nepočúva. Chcem, aby to bolo o mne, chcem vás presvedčiť o svojej pravde toho, že sem nepatrím a nikdy som tu nemala byť. Tak len prikývni, a možno ma to prinúti zamyslieť sa nad tým, že by som mala začať bojovať.

Nea