Nočná mora

Každé ráno pred tým, ako vstanem, mám takú krátku chvíľu, kedy som presvedčená o tom, že mama je v poriadku. Že nemá zlomené chodidlo a že namiesto toho, aby som jej ráno navarila čaj a dala raňajky, sa môžem iba potichu vypariť do práce.

Každé ráno ma následne realita presvedčí o svojom. Mama stále nemôže chodiť, a tak ju obskakujem. Nalejem jej vodu, spravím raňajky, oblečiem sa a spracem tanier do umývačky. Neznášam to. Neznášam, že ma niekto potrebuje. Neznášam, že netuším, kedy to skončí. Nechcem to. Prajem si, aby som sa nikdy nenarodila. Fantazírujem o samovražde.

Ale toto predsa nie je navždy. Veď raz sa jej tá noha zahojí. Raz bude môcť znova chodiť. Nie je to konečná degenerácia, ktorá by sa mala už iba zhoršovať. Toto sa má zlepšovať. Uzdraviť. Moja smrť by bola permanentná. Z tej by som sa už neuzdravila. Ale to čakanie na to, kedy bude lepšie, ma neskutočne ubíja. Stále iba čakám na to, kedy bude lepšie. Neoplatilo by sa na to proste vykašľať? Kým mám za sebou ako-tak vydarený život. A ešte dva a pol týždňa na to, aby som mohla byť v Klube 27. Možno mi toľko rokov stačilo. Možno si môžem povedať, že som mala dobrý život. Možno už nič lepšie nebude. Možno čakám úplne zbytočne. Možno už bude iba horšie. A ja horšie fakt nezvládnem.

Vidím to katastrofickejšie, ako to naozaj je. Pripúšťam si to oveľa viac, ako by som mala. Mala by som menej riešiť. Mala by som sa ísť opiť. Alebo by som sa aspoň mala opiť doma. V noci, potajomky. Nech ma mátajú naozajstné nočné mory. Nech to bolí ešte o kúsok viac. Nech sa prevalí priehrada, lebo teraz dokážem iba zadupávať všetky emócie, ktoré sa o mňa pokúšajú. Nemôžem ich nechať vyplávať na povrch. Lebo potom by som sa nedokázala ráno postarať o mamu a odísť do práce.

Nech ide všetko, úplne všetko do riti. (Nie, počkaj, nemyslela som to tak.)

Nea