Netolerovateľná

Cítim potrebu dojebať to. Cítim potrebu pokaziť to tak, že do mňa od zlosti niekto sotí. Aby som si uvedomila, čo robím. Lebo to nie je v poriadku.

Ja nie som v poriadku. Neviem, či som niekedy bola. Neviem, či niekedy budem. Stres vo mne vyvoláva tie najzvláštnejšie reakcie. Zmena zaužívaného ma núti hádať sa, nesúhlasiť, iba čisto z princípu. Lebo môžem. Lebo som nespokojná a zrazu je priestor niekde to prejaviť. Zrazu je aspoň malý dôvod, ktorý môžem nafúknuť do obrovských rozmerov. Tak strašne si proterečím. A niekto sa tu tvári, že som komukoľvek prospešná? Bezo mňa by ste mali svätý pokoj. Bezo mňa by nikto nevyťahoval sračky na svetlo sveta. Bezo mňa by ste mali retrospektívu zvládnutú za 5 minút.

Pýtam sa, prečo sa isté veci nemenia, že by sa mohli, aj keď to vlastne možno až tak nechcem. Snažím sa nájsť niekoho, kto mi bude protirečiť. Prečo ma chváliš za to, že sa sťažujem? To predsa nemôže byť nikomu na osoh. Hlavne keď sú to prázdne kecy bez základov. Nepodstatnosti, ktoré ma neprimerane nasierajú. V istom smere mám pocit, že sú to úplné lži.

Na jednej strane chcem byť súčasťou diania, na druhej chcem, aby ste ma nechali tak, nech si robím, čo sama uznám za vhodné. Nepoznám stred medzi týmito dvoma pocitmi. V jednej chvíli jedno, o hodinu neskôr niečo úplne iné. Takto sa predsa nedá fungovať. Takto predsa nemôžem žiť. Takto ma predsa nemôžete tolerovať.

Keby som, čisto teoreticky, chcela dať výpoveď, komu ju mám v tomto období zastupovania doniesť?

Nea